OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život a bolesť - 1. kapitola: Bezcenná

12.04.2011 (19:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 781×

1. KAPITOLA – Bezcenná

„Sme tu!“ usmial sa Dan a vystúpil z auta. Z vrecka som si šťastná vytiahla lesk a prešla si ním po perách. Potom mi Dan otvoril dvere a vystúpila som.

Poobzerala som sa. Bolo to tam nádherné. Usmiala som sa. Tento malý penzión bude pre nás dvoch cez víkend nádherným miestom.

Určite si užijeme, pomyslela som si a usmiala som sa na môjho dokonalého chlapca – Dana. On mi úsmev opätoval a potom ma zozadu objal. Pobozkal ma na krk a položil mi bradu na hlavu.

„Užijeme si!“ potvrdil moje myšlienky a vytiahol z kufra moju tašku a jeho tašku. Potom sa vydal po kamennom chodníku okolo orchideí a ruží do nádherného penziónu. Ja som kráčala za ním.

Izba bola objednaná na celý víkend, a tak sme si iba vyzdvihli kľúče. Potom sme došli do izby a tam sme sa obaja hneď hodili na posteľ, celý unavení z dlhej cesty.

„Toto bude iba náš víkend, čo?“ zasmial sa Dan a otočil sa na mňa. Prikývla som.

Pohladil ma po tvári a na pery mi vtisol bozk. Usmiala som sa. Chcela som, aby bolo všetko perfektné a neunáhlené. No pri ňom bolo jednoducho všetko perfektné, aj keď to bolo unáhlené, rýchle alebo jednoduché.

„Idem sa osprchovať a prezliecť sa,“ povedala som a vstala z postele. Vzala som si moju tašku a vbehla do kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere a usmiala sa.

Toto bude najúžasnejší víkend môjho života, pomyslela som si a prešla k umývadlu.

Vybalila som si tam zubnú pastu a kefku a potom som sa vyzliekla a vošla do vane. Nechala som po vlasoch stekať vodu a potom som sa rýchlo osprchovala. Vybehla som z vane, utrela sa a obliekla na seba novú čiernu čipkovanú spodnú bielizeň, ktorú som si pripravila presne na túto chvíľu.

Potom som na seba hodila ešte košieľku a potom som vyšla z kúpeľne. Následne do nej vošiel Dan a osprchoval sa tiež.

Keď vyšiel, už som bola pripravená na najúžasnejší večer v mojom živote. Usmiala som sa na Dana a ten si ma premeral pohľadom. Mykol plecami a ľahol si na posteľ. Zhasol svetlo a ja som si ľahla vedľa neho. Čakala som, čo sa bude diať – celá napätá.

Zrazu som pocítila teplé ruky na mojom bruchu. Otvorila som oči a zahľadela som sa do hviezdičiek, ktoré nado mnou žiarili. Potom ma teplé pery začali celú bozkávať. Zavzdychala som. Dan mi zišiel po krku nižšie a potom mi dal dole košieľku. Zavrela som oči a nechala som mnou prúdiť pocit voľnosti a slobody.

Dan je dokonalý, pomyslela som si a objala ho. Bozky prestali. Dan sa odtiahol a zapálil svetlo.

„Nezašla by si ešte kúpiť sviečky a akési CDčko?“ spýtal sa. „Bude tu lepšia atmosféra.“

Usmiala som sa a prikývla. Naspäť som na seba navliekla košieľku a na to som si ešte hodila župan. Potom som si obula papuče a pobozkala Dana. Vzala som si peňaženku a odišla. Celá radostná som zbehla do baru a spýtala sa na sviečky.

V recepcii nám pri príchode poradili, že keby sme si chceli niečo kúpiť, tak máme zájsť do baru, že tam majú všetko. A tak som si sadla na stoličku a čakala, kedy mi donesú sviečky a CDčko s romantickou hudbou. Medzi čakaním som poprosila o Coca-Colu a napila som sa.

„Chvíľu počkajte,“ povedala mi vľúdne barmanka. „Kým to Filip nájde, tak to trochu potrvá. Hádam to čakanie nevadí?“

„Nie, nie,“ usmiala som sa na ňu.

„Prvá noc?“ spýtala sa a umývala akýsi pohár.

Prikývla som. Bola som vzrušená a nedočkavá. Odpila som si z Coca-Coly a ďalej čakala.

Netrvalo veľmi dlho kým mi doniesli sviečky a potom som vybehla do izby. Otvorila som dvere a vošla dnu. To čom som uvidela, ma zhrozilo.

V posteli bol Dan a bozkával sa s akousi ženou. Bola to upratovačka. Nahnevane som zapálila svetlo a začala si baliť veci. Dan sa posadil a potom sa na mňa pozrel.

„Hej, hej!“ povedal a vybehol z postele. Postavil sa ku mne a chytil ma za rameno. Nahnevane som sa na neho pozrela a ruku mu vykrútila. Zalapal po dychu.

Upratovačka bola celá vystrašená a o chvíľu sa vytratila z izby. Zbalila som si všetko, čo sa dalo a obliekla som na seba prvé, čo mi prišlo pod ruku.

„Čo je to s tebou?!“ spýtal sa Dan a prešiel ku mne. Nahnevane si držal ruku a vzdychal od bolesti.

„Čo je so mnou?! Ak si si nevšimol, práve si bol v posteli s akousi upratovačkou,“ vrešťala som na neho. „Povedal si, že to bude úžasný víkend. Povedal si, že to bude perfektné. A potom si ma poslal po sviečky a medzi tým si do postele dohnal upratovačku.“

„Dei!“ Chytil ma zdravou rukou a otočil ku sebe. „Čo to s tebou je? Nikdy ti to nevadilo.“

„Nikdy? Nikdy sa nič podobné nestalo!“ Do očí sa mi hrnuli slzy. Vzala som si kľúče od auta.

„Dei, upokoj sa. Ja som myslel, že si to už o mne zistila.“

„Čo som mala zistiť?“ Otočila som sa na neho a pozrela mu do očí. Chvíľu v nich horel smútok, ale po chvíli ho nahradil hnev.

„Vieš čo? Nenávidím ťa od chvíle, čo si povedala, že chceš so mnou stráviť víkend. Nenávidím ťa! Nenávidím,“ kričal na mňa. Do očí sa mi hrnuli slzy. Neznášala som ho. Neznášala!

„Aby si vedel, tiež nie si dokonalý,“ zavrešťala som na neho a vylepila mu jednu. Na líci mu ostali odtlačky po mojich prstoch. Nahnevane som ho ešte kopla a potom som sa otočila a odkráčala.

Do očí sa mi hrnuli slzy a ja som ledva lapala dych. Nasadla som do môjho čierneho Porshe a náhlila sa preč. Nádherný víkend, ktorý som mala s Danom stráviť, som takto stratila.

Vydala som sa na diaľnicu a aby ma nenašiel, tak som auto odstavila na kraji a vydala sa peši preč. Spustil sa dážď a mne neostávalo nič, len kráčať peši tam, kam ma cesta dovedie. Z auta som si zobrala iba peňaženku, spodnú bielizeň, kabelku, tričko a jedny rifle. Nič viac.

-

Vonku začalo liať ako z krhly a stmievalo sa. Ja som ale ďalej kráčala pešo, celá premočená do nitky. Začala búrka a ja som potrebovala odpočinok, keďže som práve zistila, že mám svoje dni.

Kráčala som a rozmýšľala, kde sa asi dostanem a kde sú moji rodičia. Pri myšlienke, že som v aute zabudla mobil, som musela zanadávať. Niekedy som nechápala, prečo som taká zábudlivá a hlúpa. Prehrabla som si mokré vlasy a zakašľala.

Asi budem chorá, pomyslela som si. Bolo normálne, že som bola chorá. Z toľkej cesty v daždi som musela byť chorá a pokojne som mohla mať aj horúčku.

Zablýskalo sa a o chvíľu zahrmelo, čo mi veľmi nepridalo na nálade. Nemala som veľmi chuť na dážď a ešte k tomu na búrku, keď som kráčala peši.

Prečo som len to auto, nechala tam? pýtala som sa v duchu a kráčala ďalej.

Znovu som zakašľala a smrkla som. Autá popri mne išli rýchlo a niektoré mi zasvietili do očí tak, že som ani poriadne nevidela na cestu.

Toto všetko kvôli Danovi, povedala som si nahnevane. Dana som milovala, ale sklamal ma. Bol to úchyl a sukničkár. Nechápala som, ako je možné, že som si to nevšimla. Neustále sa obracal za inými a ostatné dievčatá sa na neho usmievali, ako keby s ním už čosi mali. Vtedy som bola slepá a až teraz sa mi vyjasnilo. Až teraz, čo som ho nachytala v posteli s upratovačkou. Iba na chvíľu som si odskočila do baru a keď som sa vrátila, už bol v posteli s inou. Vravel, že si myslel, že to už viem. Keby som to vedela, tak by som sa s ním už dávno rozišla! Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bola som taká hlúpa a slepá.

Cítila som, ako sa mi zaplnil nos, a tak som vytiahla vreckovku a poriadne som sa vysmrkala. Potom som vreckovku vrátila do kabelky a pokračovala v ceste.

Pozrela som na autá. Ani jeden vodič si ma určite nevšimol. Veď na čo, by si všímali dievča, ktoré kráča po ceste? Na čo by im to asi bolo? Bola som im bezcenná a cítila som sa tak. Nikto ma nepotreboval. Bola som bezcenná.

Odhrnula som si vlasy z tváre a vyžmýkala si ich. Potom som sa poobzerala okolo s nádejou, že uvidím miesto, kde by sa dalo prespať, alebo si aspoň oddýchnuť.

Všimla som si motorest na druhej strane diaľnice (stále som kráčala popri diaľnici). Vzdychla som a dúfala, že nemám halucinácie a že tam naozaj ten motorest je.

Diaľnica však bola plná a pochybovala som, že by sa dalo dostať cez ňu na druhú stranu, ale nebola iná možnosť. V duchu som preklínala Dana.

Do očí sa mi znovu nahrnuli slzy. Myšlienka na toho chlapca, ktorý mi bol donedávna perfektným, ma znovu zložila.

Vzdychla som a potom som sa znovu poobzerala. Diaľnica sa trochu uvoľnila, a tak som sa vydala na druhú stranu. Cez slzy som ledva videla čo sa deje na ceste. Zrazu som počula hlasné trúbenie. Zaplavilo ma svetlo. Pozrela som sa tým smerom a všimla som si, ako sa na mňa rúti nákladiak.

Dan (iba malá ukážka, ako si ho predstavujem. V mojich predstavách vyzerá celkom podobne)

Deilie (prvý obrázok z internetu, ktorý sa jej podobá asi najviac, keď hovorím o mojích predstavách)

Povedala by som, že je to podobný príbeh, aký sa stal mne,
ale to nejdem rozoberať.

Túto kapitolu venujem istému človeku, ktorý ma donútil urobiť najhoršiu vec v mojom živote,
je mi ľúto, že som sa nechala nahovoriť.

P.S.: Prečítala som si to po sebe a tak dúfam, že tam veľa chýb nebude.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život a bolesť - 1. kapitola: Bezcenná: