OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život je zmena (Prológ + 1. kapitola)

04.03.2011 (17:00) • tikina • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 580×

Prológ

Prečo ja? – spýtala som sa samej seba otázku, ktorá je u mňa v posledných dňoch opakovaná čoraz častejšie. Vlastne sa už ani netýka môjho hendikepu, ako skorého prestupu na novú školu. No vážne, kto ich o to prosil? Prečo ma jednoducho nemohli nechať doma, v mojom rodnom meste, pri priateľoch? No a čo, že mi to pripomínalo rodinu, no a čo, že som mávala stavy úzkosti, bol to môj domov, z ktorého ma bez milosti vytrhli.

Vzali mi všetko, ako keby som toho nestratila už dosť. Vraj mi nové prostredie pomôže... To hovorili vždy a rovnako vždy ma po dvoch - troch mesiacoch preložili. Pohadzovali si ma medzi sebou ako špinavú bielizeň a ja som sa mohla len bezmocne prizerať. Už ma to vážne nebaví, hrajú sa so mnou ako s bábkou v divadle a ja proti tomu nezmôžem nič, keďže plnoletá budem až o dva roky.

Bol práve začiatok nového polroka a ja som sa s „nadšením“ chystala do svojej novej školy. Dole už na mňa čakal Milan, môj osobný „učiteľ“, ktorého mi ich škola pridelila, aby ma sprevádzal a pomáhal mi, keď to budem potrebovať. Bol celkom sympatický, snažil sa byť na mňa prísny, ale ja som ho v priebehu piatich minút vyviedla z omylu. Je to deň, odkedy som ho videla prvýkrát a už mu tykám. Samozrejme, nepáči sa mu to, ale na mňa jeho image „prísny ale spravodlivý“ ani zďaleka neplatí, a keď sa mi začne vyhrážať pokarhaním, prípadne zníženou známkou zo správania, kruto sa mu vysmejem do očí.

Áno, som drzá, neprístupná, tvrdá a neviem čo ešte, ale som to proste ja. Je pravda, že som nebola taká vždy, ale posledným rokom môj život nabral úplne nový smer, otočil sa o stoosemdesiat stupňov a tým ma aj prinútil zmeniť svoj postoj a pohľad na svet. Sled udalostí ma prinútil pozerať sa naň aj z tej horšej stránky, vyviedol ma z ružového oparu a ukázal mi svet taký, akým naozaj je. Krutý, nespravodlivý, výsmešný. Celkom som sa mu prispôsobila.

1. kapitola

„Tina, ponáhľaj sa!“ zakričala na mňa moja opatrovníčka, Nina. Ujala sa ma po nehode a vlastne rozhoduje o mojom živote, až kým nedospejem. Snaží sa pre mňa robiť len to najlepšie, preto sa často sťahujeme a ja mením školy, no neuvedomuje si, že mi to robí len ťažším. Ja sa jej do toho však nestarám. Zo začiatku som sa vzpierala, ale tie sprosté hlavy na úradoch a v škole jej bohviečo nakecali a ja som preto zostala len nepodstatnou súčasťou celého procesu. Nezazlievala som jej to. Nina je dobrá, avšak veľmi manipulovateľná osoba, nechá sa ovplyvniť takmer každým, kto sa jej pozdáva. Je veľmi naivná, keď si nechá radiť od sociálnych pracovníčok, ale čo už, každý je nejaký. Nine som svojím spôsobom vďačná, hlavne pre to, že ma akceptuje takú, aká som a nepokúša sa ma zmeniť ako moji „milí“ spolužiaci, až príliš „nápomocné“ učiteľky, alebo nejaké bláznivé psychologičky, ku ktorým ma učiteľky posielajú. Nina ma jednoducho necháva žiť vo svojom vlastnom svete, do ktorého sa mi nestará.

Nuž, o svojom živote by som mohla rozprávať hodiny, avšak v tomto prípade by bolo rozprávanie o nočnom putovaní dážďovky cez kaluž vody omnoho zábavnejšie, tak to teda preskočme.

„Čo sa sveješ, Milan už dole čaká pätnásť minút, päť - desať minút na viac ho nezabije,“ zakričala som na Ninu a ďalej sa trápila s tými nezdranými nohavicami.

„Martina!“ zakričala na mňa Nina výhražne.

Ó bože, asi dostanem domáce väzenie, to nebudem môcť chodiť po nociach na party a olizovať sa s každým druhým vyhúlencom ako moje rovesníčky. Čo si len počnem bez mojej čelenky, ktorá si hovorí minisukňa a úzkom tope s výstrihom po kolená?  Dobre, priznávam, som mierne sadistická, ale pri pohľade na tie „cicušky“ sa vážne niečo búri v mojom tráviacom trakte. Už len pri tejto myšlienke je moja nechuť ísť do školy ešte väčšia. To zas bude pohŕdavých pohľadov, „nenápadného“ šuškania poza môj chrbát, klebiet.

Tak, s oblečením som sa už vysporiadala, úzke džínsy, top bez ramienok siahajúci pod zadok, na to bolero, trochu upraviť vlasy, jemne sa nalíčiť a... aby som nezabudla, dôležitý doplnok – slnečné okuliare slúžiace prevažne ako čelenka, taška cez plece. Už len nasadnúť na svojho štvorkolesového tátoša a hurá do školy.

„Sekne ti to,“ pochválila ma Tina, keď som došla do kuchyne.

„Prosím ťa.“ Prevrátila som očami, keď som si brala jeden rožok na cestu. Nina sa na mňa len ľútostivo usmiala, zaželala mi pekný deň, čím si odo mňa vyslúžila ďalší veľavýznamný pohľad a ďalej sa venovala svojej neidentifikovateľnej práci. Ja som už len prešla do predsiene, kde na mňa čakal Milan, obula si conversky a rýchlosťou blesku vyrazila z nášho dokonalého, bezbariérového bytu upraveného špeciálne pre mňa.

Milan ma dobehol až pri aute a pri zhodnotení situácie, t.j. po dôkladnom prezretí si ma, zrejme skonštatoval, že najlepšie bude len v tichosti mi pomôcť nasadnúť do auta. Cestou som sa trochu upokojila, avšak keď sme zabočili do areálu školy, moja nervozita bola späť.

„Tina, ak ťa môžem poprosiť, aspoň cez vyučovanie mi vykaj, ide mi o zachovanie autority pred študentmi,“ predniesol Milan, keď sme zaparkovali.

Zhlboka som sa nadýchla a bez mihnutia oka som mu povedala: „Pozri sa, Miňo. Nechcem nič viac, len vypadnúť odtiaľto a docieliť, aby ma vrátili späť, domov. A budem robiť čokoľvek, počuješ? Čokoľvek, aby som sa odtiaľto dostala. A vôbec mi žily netrhá, že ty stratíš rešpekt pred deckami zo školy. A teraz, mohol by si mi pomôcť, prosím ťa?“ Poslednú otázku som vyslovila presladeným hláskom.

Milan si len povzdychol, pokrútil hlavou a šiel vytiahnuť z kufra môj vozík.

„Prvú hodinu máš ekonomiku so mnou a s ostatnými druhákmi, ktorým velím ja a medzi ktorými budeš odteraz aj ty. V prvom rade sa triede predstavíš a potom porozmýšľam, kam ťa na svojej hodine posadím. Teraz však ešte máme čas. Prevediem ťa po škole a zavediem do riaditeľne, kde vyplníš ešte nejaké papiere a potom dostaneš rozvrh,“ diktoval mi Milan cestou do riaditeľne.

Ja som si len nasadila okuliare, sklonila hlavu a počúvala ho jedným uchom dnu, druhým von. V riaditeľni sedela za mohutným dubový stolom pravdepodobne sekretárka, ktorá vyzerala úplne ako francúzska štetka. Čierna minisukňa, biele obtiahnuté tielko s výstrihom a dioptrie. Čierne krátke vlasy jej lemovali tvár a malé oči sa upriamili na moju maličkosť. Potom však venovala pozornosť len Milanovi a pri jej spôsoboch sa mi pomaly ale isto začal zdvíhať žalúdok. Keď som videla Milanovu reakciu, uznala som, že to nemá význam, a tak som sa ujala slova ja.

„Akože, sorry decká, že vás ruším pri tejto nechutnosti, ale ja som si prišla po svoje papiere a rozvrh. Akonáhle sa však vzdialim, pokojne pokračujte,“ prehodila som ľahostajne, čím som na seba upriamila pozornosť tých dvoch.

„Ehm?“ ozvala sa konečne tá šľapka, s tým najväčším pohŕdaním v hlase, aké som kedy u koho počula.

„Ehm? Zaskočilo? Alebo trpíte hluchotou? Prepáčte, musím to opakovať?“ pýtala som sa unavene.

„Čože? Čo si to dovoľuješ?“ spýtala sa pohoršene.

Musela som sa zachichotať a už som jej chcela odpovedať niečo poriadne štipľavé, keď sa do toho zamiešal Milan.

„Prepáčte mi to, Klára, tuto slečna Martina je u nás nová. Požiadal by som vás o tie papiere a rozvrh hodín pre ňu,“ ozval sa zdvorilo.

„Nech sa páči,“ odsekla tvrdo a prebodávala ma ľadovým pohľadom. Ja som sa jej len ďalej škerila do tváre, čo ju očividne ešte viac popudilo. „A nabudúce, nech slečna vie, ako sa má správať k starším osobám.“

„A to mi hovorí nejaká blbka s IQ húpacieho koníka, ktorá balí ženatého učiteľa,“ zašomrala som si popod nos, no zároveň dosť nahlas na to, aby ma počula. K slovu sa viac nedostala, to som si to už mierila von s riaditeľne.

„Tina, prosím,“ ozval sa Milan za mnou.

„Daj mi pokoj,“ odsekla som mu a nechala som sa viesť do triedy.

Bolo pár minút po zvonení, chodby boli vyľudnené a jediný zvuk, ktorý sa ozýval široko, ďaleko boli Milanove kroky. Onedlho sme zastavili pred odbornou učebňou ekonomiky, z ktorej sa ozýval krik nejakých chalanov. Nervozita vo mne narastala čoraz viac, až kým ma Milan nedotlačil do triedy. Vtom momente všetko utíchlo a ja som sa na plné hrdlo rozosmiala.

Obraz, ktorý sa mi naskytol bol veľmi... humorný. V celej učebni nebolo jediného dievčaťa, proste celá banda chalanov. Niektorí jednoducho spali na lavici, iní na mňa divne pozerali, ďalší so záujmom a tí ostatní... tí mali jednoducho v paži.

„Ty žartuješ!“ vyhŕkla som smerom k Milanovi cez slzy smiechu.

„Nie, milá Martinka, toto je tvoja nová trieda, v ktorej budeš jediným dievčaťom.“ Usmial sa Milan prefíkane.

„Teda, tie úrady už očividne nevedia čo so mnou, alebo im jednoducho poriadne pečie na hlavu.“ Smiala som sa na celé kolo. To už na mňa upriamila pozornosť celá trieda, okrem tých, čo spali, samozrejme.

„Nuž, už si bola kdekoľvek. V dievčenskej škole, miešanej, s voľným programom, s prísnym režimom... odvšadiaľ ťa preložili, tak sme si povedali, že zmena nezaškodí.“ Usmial sa na mňa.

„Jasné, tak ako vždy, všakže?“ spýtala som sa ironicky.

Milanovi úsmev ihneď zmizol z tváre. „Tak sa predstav svojim novým spolužiakom,“ povedal napokon a rukou ukázal na triedu.

V tej chvíli ma všetok humor opustil, s vážnou tvárou som sa otočila k triede a spustila:

„Volám sa Tina Sparklyová, prišla som sem z... no, už ani neviem skadiaľ, viete, bolo toho veľa za posledný rok, budete sa musieť zmieriť s tým, že som mierne mešuge.“ Vážnosť z mojej tváre priam sršala... „Bývam neďaleko s mojou opatrovníčkou, Ninou. Medzi moje záľuby patrí snowboarding, behanie, plávanie, skákanie cez švihadlo a taktiež bicyklovanie...“ Vytrvalo som sa prihovárala, ignorujúc nechápajúce pohľady svojich nových spolužiakov. „A najradšej...“ žmurkla som na Milana, „by som sa vyspala s celý pedagogickým zborom.“ Trieda vybuchla smiechom na čele so mnou a chudák Miňo, zostal tam stáť červený ako primrznutý trpaslík.

Ja som sa hrdo vybrala do zadnej časti triedy, kde som sa chcela usadiť v poslednej lavici, keď ma Milan zastavil: „Kam si myslíš, že ideš, Martina?“ spýtal sa autoritatívne.

Ani som sa nenamáhala otočiť sa, len som cez plece odpovedala: „Tak po prvé som Tina a po druhé posadiť sa?“ Posledné spojenie som pretiahla do otázky.

„Tak to teda nie, ty budeš sedieť pekne vpredu, musíš byť najbližšie ku katedre, predsa,“ zahlásil.

Iba som sa zasmiala a pokračovala v ceste. Zaparkovala som v poslednej lavici vedľa nejakého vysmiateho truľa. Hneď mi prišiel sympatický. Potom som si vytiahla potrebné knihy a až nakoniec upriamila pozornosť na Milana.

„Ale Miňo, no tak. Poznáš predsa to príslovie, pod lampou býva najväčšia tma, či nie? Vlastne ti robím službu.“ Žmurkla som naňho a ďalej mu nevenovala pozornosť. Ten tam zostal iba stáť, neschopný slova a trvalo mu nejaký ten čas, kým začal hodinu. Toto bude ešte zaujímavý deň...

Tak, pevne verím, že ste sa dočítali až sem a že vás táto poviedka aspoň trochu zaujala. Budem rada za akýkoľvek komentár, či už kritiku alebo pochvalu. Rada by som tiež chcela od vás vedieť, či stojí za to pokračovať, alebo jednoducho mám nechať tak?

Ďakujem, vaša Tikina.

Autor: tikina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je zmena (Prológ + 1. kapitola):