OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život vo svete módy - 3. kapitola

16.12.2010 (19:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 386×

3. kapitola - Zoznámenie

Čo len teraz spravím?

Tak toto je teda vážny problém. Postavila som sa, pretože som bola ešte na zemi aj s majiteľkou. Až teraz som sa dokázala pozrieť na vinníka tejto nehody. Keď som sa obzrela skoro som vykríkla od strachu. Bol to chalan v mojom veku.

„Prepáč. Nechcel som. Vážne ma to mrzí.“

„Dobre.“ Až teraz som si uvedomila, že jeho čierna bunda mi je nejako povedomá. Rozmýšľala som odkiaľ. Po chvíli mi to došlo. Je to tá osoba čo ma pozorovala. Ale čo tu robí?  Vôbec mi to do seba nezapadalo.

„A ty tu čo robíš?“ opýtala som sa ho.

„Nič.“

„Vážne? Nesledoval si ma náhodou od kaviarne?“

„Ach... no vieš... ja som,“ nevedel čo povedať.

„Priznaj to.“

„No dobre, sledoval som ťa.“

Až teraz som si všimla, že majiteľka niekam zmizla. Boli sme tu iba mi dvaja.

„Hej. Počúvaš ma?“ Mával mi rukou pred tvárou.

„Áno. Počúvam ťa.“

„Prečo?“

„Čo prečo?“ spýtal sa ma. Vôbec ma nechápal.

„Prečo si ma sledoval?“

„No. Keď sa ti mám priznať tak som ťa sledoval už dlhšie. No a zapáčila si sa mi.“

Nečakala som to. Pritiahol si ma ešte bližšie. Neviem čo to robí. Neskôr keď som bola k nemu najbližšie ako sa dalo zistila som to. Chcel ma pobozkať! Začula som kroky ako niekto prichádza. Odtiahla som sa od neho a začala rozmýšľať ako vyčistím tie šaty. Do miestnosti vstúpila krajčírka s bielym vakom na šaty.

„Tieto rýchlo nevyčistíme, tak sme pre istotu ušili náhradné.“ Pozerala som sa ňu. Oni ušili náhradné. Ako to? A čo by potom s tým spravili keby sa z tohto nič nestalo?

„Ďakujem. Tomuto hovorím záchrana na poslednú chvíľu.“

„Niet za čo. Tieto už nemusíš skúšať. Ušili sme ich ako tie prvé.“

Nakoniec som sa spamätala a išla zaplatiť. Toho chalana som úplne ignorovala.  Stále sa na mňa pozeral ako nevinné šteniatko, ktoré nič spravilo. Už som sa tým nezaoberala. Išla som ku zastávke.  Ale až tam som si všimla, že meškám. Autobus už dávno odišiel a najbližší ide až o dve hodiny. Čo budem robiť ďalšie dve hodiny?

„Hej!“ zakričal niekto z druhej strany.  Obzrela som sa. Bol to ten chalan, ktorý ma sledoval a zároveň zašpinil moje šaty.

„Nechceš zviezť?“ opýtal sa ma a mávol rukou k autu.

„Nie ďakujem. Je to veľmi ďaleko.“ No s ním by som hodinovú cestu domov neprežila.

„Ide práve o to. Bývaš ďaleko a autobus si zmeškala.“ Odkiaľ vie, že som zmeškala autobus? Prekvapuje ma viac a viac. Vie o mne toho veľmi veľa.

„No tak. Prosím. Prepáč, že som ti zašpinil šaty. Prosím.“ Už, už si išiel kľaknúť na kolená ale zastavila som ho.

„S tebou? Musím porozmýšľať.“ A pritom som vážne nemusela rozmýšľať. Chcela som k nemu nasadnúť do auta. Ale ide to tak ľahko? Vôbec ho nepoznám. Dokonca nepoznám ani jeho meno. Ale veď jedna jazda ma nezabije.

„No dobre. Ale nič neskúšaj,“ upozornila som ho. On len nadšene prikývol. Až teraz som si všimla čo to má za auto. Červený športiak. Galantne mi otvoril dvere spolujazdca.

„Ďakujem.“

„Niet za čo.“

O chvíľu už naštartoval motor auta .

„Kade?“ opýtal sa ma. Ukázala som pred seba.

„Dobre.“

Chcela som sa o ňom dozvedieť čo najviac. Môže to byť nejaký zlodej alebo úchyl. Nikto nič nemusí vedieť. Život je nevyspytateľný.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život vo svete módy - 3. kapitola: