OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zlato, všetko bude ok! 1. kapitola

12.02.2011 (14:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1058×

Lucia:

Zatiaľ som bola na škole nová a nemala som veľa kamarátov okrem Niny, mojej spolusediacej,  s ktorou sa tiež veľa ľudí nebavilo. Len bola sama sebou a to sa mi na nej páčilo. Bola proste iná, počúvala punk, rock, ale aj metal. V tom sme si boli podobné.  Nastúpila som do druhého ročníka, keďže ten prvý som vychodila ešte v Žiline. Do Bratislavy sme prišli kvôli ocinovej práci. Veľmi som sem nechcela ísť, ale dlho som sa vzpierať nemohla. Proste povedali, že pôjdem, a tak som nič iné nemohla robiť. Kamarátky mi veľmi nechýbajú, lebo vlastne nimi ani neboli, všetko to boli len lži a pretvárka. Odvtedy čo Maťu zrazilo auto, nemala som najlepšiu kamarátku. Voľný čas som nemala s kým tráviť, tak som začala hrať na gitaru. Už to budú štyri roky a vcelku sa mi darí.

V jeden úplne obyčajný deň ako bývajú aj tie ostatné, som uvidela JEHO. Síce som ho už videla stokrát, no nikdy ho nevnímala tak ako teraz. Mal na sebe tyrkysovo-modrú košeľu s dlhým ležérne vyhrnutým rukávom, čierne obtiahnuté nohavice a „číny“. Musela som uznať, že tento outfit mu nesmierne svedčal.

Pozrel sa na mňa a usmial sa. Síce sa smial celý čas, čo tam stál s kamošmi, no toto bolo iné. Vlastne zatiaľ som ho ešte nevidela neusmievať sa. Mohol byť tak o rok až dva starší ako ja. Stále sa pozeral a usmieval sa. Pravdaže som sa usmiala tiež, ale pravdepodobne dosť kostrbato. V tú chvíľu zazvonilo a on „nahodil“ smutný pohľad. Skúšala som sa ho opätovať, no nedarilo sa, tak som sa len naširoko usmiala a otočila sa. Dúfam, že nabudúce sa mi prihovorí, pomyslela som si.

Jakub:

Na našom „gympli“ ma všetci poznajú, mám dosť kamošov, ale naozaj len pár z nich môžem nazvať priateľmi a napriek tomu som veľmi často sám. Chodím do treťáku a včera som mal osemnásť. Rodičia mi ráno zablahoželali a dali peniaze. Ako každý rok... Dosť ľudí mi na nástenku môjho facebooku napísalo chabé "vše naj", ale len Lukáš mi to povedal do očí. Aj keď nie je ideálny kamoš má ma asi najradšej z celej partie. Ostatným na mne pravdupovediac veľmi nezáleží. Nerobím si z toho ťažkú hlavu, za tie roky som sa už naučil byť sám.  Moji rodičia sa často hádajú, v každej hádke padne slovo rozvod. No napokon sa na dva - tri dni pomeria a potom nastane to isté. Určite je to lepšie, ako keby som mal byť len s jedným z nich, ale ani takto to nie je nič moc.  Ale asi mojím najväčším problémov je, že som ešte nikdy nemal babu. A to teraz vravím vážne. Preboha veď mám už osemnásť! Asi budem nejaký vadný...

„Kto je to?“ spýtal som sa Peťa a nenápadne som na ňu ukázal.

„Neviem,“ odvrkol a ďalej sa venoval nezaujímavému rozhovoru s ostatnými.

,Debil!´ pomyslel som si.

Je naozaj krásna, prečo som si ju doteraz nevšimol? Aspoň sa na ňu usmejem... Aha, pozrela sa na mňa. To bude tá príležitosť! Hádam nebudem panic do smrti... jo! Tiež sa na mňa usmiala. Idem za ňou. Nie nejdem. Musím! Už som bol odhodlaný k nej ísť,  no práve v tú chvíľu zazvonilo. Nahodil som pohľad smutného psíka, ale ona sa len naširoko usmiala. Pomaly odkráčala do triedy. To len ja musím mať takú smolu! Dúfam, že ju ešte uvidím... Jasné, že ju uvidíš, veď s tebou chodí do školy!, zaplo mi.

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlato, všetko bude ok! 1. kapitola: