Zlato, všetko bude ok! 16. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia kapitolka :)

03.06.2012 (11:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 582×

Jakub:

Dva týždne od tej nešťastnej udalosti, ktorou som chcel potešiť Lucku... Dneska som sa dohodol s Lucy, že prídem k nim domov na "náhodnú" návštevu. Mám strašné nervy, aj keď som jej rodičov už dávno stretol. Idem práve hore po schoch a premýšľam, čo poviem. Ešteže býva na poslednom...

Lucia:

Otvorila som dvere a objala som Kuba. Jemne som mu šepla, že obidvaja rodičia sú v obývačke a napravila mu golier na košeli. Aj rodičov som predtým pripravila na to, že možno príde, ale stále len dookola opakovali, že ten zákaz o stretávaní stále platí.

Kubo si vyzul svoje staré conversy a nasledoval ma smerom do obývačky.

„Dobrý deň," pozdravil sa jemne nervóznym hlasom.

„No dobrý..." Otec zdvihol zrak z novín na Kuba.

„Viem, že tu nie som nejako extra vítaný, ale ja by som vám to chcel vysvetliť."

„Chlapče, ty tu nie si vítaný vôbec. Ale keď tak chceš, tak si sadni a spusť."

„Bola to len moja chyba. Viete, ja som Lucku chcel prekvapiť, a preto som jej ani nepovedal do kedy budeme. Bola u mňa doma a potom pri pozeraní filmu zaspala a ja som ju nechcel budiť, lebo som myslel, že môže ostať na noc. Len ma mrzí, že som nepočul vibrujúci mobil vo vrecku jej bundy, lebo inak by skončilo všetko inak," vyskočil zo mňa predom pripravený monológ.

„A ja mám veriť, že si s mojou dcérou nemal žiadne bočné úmysly keď ste boli u teba v byte sami dvaja?"

„Ak neveríte mne, tak by ste aspoň mali veriť svojej dcére."

„Veril som jej dokým nespoznala teba."

Tento rozhovor ma začínal privádzať do šialenstva.

„Myslím, že sa nič nezmenilo v jej dôverihodnosti k vám mojím stretnutím s ňou."

„Mám iný názor."

"Samozrejme váš názor rešpektujem, len nevidím žiaden zmysel v tom vašom pravidle o nestretávaní. Viete, že spolu chodíme do školy, čiže sme spolu každý deň. A tým, že svoju dcéru nútite byť celé dni doma, tým jej jednoznačne neprospievate. Nehovorím, aby celé poobedia trávila len so mnou, ale veď sa na ňu pozrite! Je úplne bez života a z očí jej zmyzla tá iskra, čo tam bola predtým. Samozrejme, že váš krok o domácom väzení celkom chápem, ale myslím, že už by ste ho mali ukončiť. Lucka sa už poučila z chýb a ja nabudúce budem oveľa zodpovednejší."

Toto mi vyrazilo dych. A zrejme aj otcovi. Po Kubovom "príhovore" nastalo dlhšie ticho. Otec zrejme premýšlal, čo povedať.

„Vidím, že na všetko máš vlastný názor a nebojíš sa ho pobevedať. To sa mi na tebe páči. Ale nepáči sa mi, že si taký nezodpovedný a ako mám vedieť, či svoju dcéru nechávam v dobrých rukách?"

„Myslím, že do budúcnosti sa jednoznačne môžete spoľahnuť," povedal už pevným, mužským hlasom.

„Jedna chyba a všetko, čo som predtým povedal tak bude platiť!" otec nakoniec povedal.

Pozrela som sa na Kuba a on sa zas pozrel na mňa, navzájom sme sa na seba usmiali. Potom sa zas otočil k ocinovi, podal mu ruku a povedal.

„Som si istý, že svoje rozhodnutie nebudete ľutovať."

„Radšej bežte už von," mamka povedala a usmiala sa od ucha k uchu. Ona je úplne iná ako oco... Kubo sa rozlúčil s rodičmi a my sme hneď vyrazili na naše miesto. Lavička o pár minút ďalej. Boli sme tu mnoho krát, ale doteraz bola ešte zima, tak sme tu nikdy tak dlho neostali tak ako dneska.

Jakub:

Konečne môžem byť s ňou! Tieto spoločné chvíle mi chýbali zo všetkého najviac. Len ona a ja, nič viac. Sedeli sme na lavičke, Lucka sa o mňa opierala a ja som ju pevne objímal. Medzi dlhými chvíľami ticha sme prehodili pár viet. Cez víkend ideme s Luckou na výlet, ktorý teraz vymýšľa ona. Teraz, ale už aj ja dozriem na čas!

Nina:

Posledné 2-3 týždne neboli najľahšie, ale našťastie sa mi podarilo ako-tak zachrániť kamarátsky vzťah s Lukášom. Konečne vykuklo slnko a my ideme spolu korčulovať. Práve sedím na lavičke a vyzerám ho. Mal by tu byť každú chvíľu. Keď zrazu niekto ku mne zozadu pristúpil a dal mi ruky na oči. Ach, aké trápne klišé!

„Hadáj, kto je?" Luky povedal hrubým hlasom.

„Lukáš iba sa tu strápňuješ..." Zasmiala som sa a otočila.

„Tebe nikto nevyhovie!" Takisto sa zasmial.

„Mimochodom, meškáš." Pozrela som sa na neho zákerným pohľadom.

„Noooo bus meškal. Mal by som to nejako odčiniť?" Zaškeril sa.

Bola som dosť prekvapená jeho reakciou.

„Ja... Som si myslela... Že sme si to už vydiskutovali." Ostala som v pomykove.

„Sorry Ninuš, len som si ešte nejak nezvykol, že nie sme ty a ja..." Rukou si chytil zátylok.

Presne taký pocit som mala aj ja, lebo som nevedela, ako sa mám k nemu správať.

„Teraz je to také divné, ale nechcem stratiť kamaráta ako si ty Luky. Ver mi, za pár týždňov si ani nespomenieš, že sme spolu niečo mali." Hovorila som, ale ani ja sama som tým kecom neverila.

Prerušila som ticho, ktoré nastalo, vstala som a začala som ťahať Lukáša za ruku. On sa len usmial a s úsmevom ma nasledoval.

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování