Zlato, všetko bude ok! 18. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kratučký ďalší diel poviedky. Prvá (aj keď len malá) hádka Lucy a Kuba. Nech sa pekne číta. :)

24.08.2012 (11:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 805×

Peter:
Uplinul už krásny týždeň, čo sme s Ninuš spolu. Byť vo vzťahu nie je až také hrozné, ale musíte nájsť tú pravú.

Lucia:
„Zlato, vieš, za týždeň máš narodky..."
„Kubko, hlavne žiadnu oslavu. Nemám to rada."
„Ale veď len pár kamošov. Darčeky, hudba, jedlo. Bude sranda."
„Naozaj nie. Vieš, ja nenávidím narodeninové oslavy."
„Bude to v pohode, uvidíš."
„Povedala som, že nie! Ktorej časti nerozumieš?"
„Lucík, veď pokoj. Budeme len my piati, nanajvýš šiesti."
„Kubo, prestaň. Žiadna oslava. Bodka. Viac sa o tom už nerozprávame."
„Ale veď... Nemôžeš to urobiť?"
Tak toto ma naštvalo. Vlastný priateľ ma núti do niečoho, čo z duše nenávidím?! Vstala som a vybrala som sa na odchod.
„Hej, kde ideš?" Kubo sa udivene kukol.
Neodpovedala som, len som kráčala ďalej. Ešte niečo kričal za mnou, ale to som nerozumela.
Naša prvá hádka...

Nina:
Ležala som na posteli a počúvala som hudbu. Zvyčajné sobotné doobedie... Keď mi zazvonil mobil, hneď som si pomyslela, že volá Peťo, či niekde nezbehneme. Za posledný týždeň bolooo takých hovorov. Nahmatala som mobil niekde na posteli a kukla na displej. Čo je to za číslo?! Aaach, toto z duše nenávidím...
„Haló?" zdvihla som.
„Ehm... Je tam Nina? Tu je Kubo."
„Jasne, čau."
„Prosím ťa, nie je náhodou s tebou Lucy?"
„Nie. Vlastne ani včera nebola v škole."
„Hej, viem... Len... my sme sa vo štvrtok akosi pohádali a nedvíha mi. Aj rodičia tvrdia, že nie je doma a že je u teba... Bojím sa o ňu."
„Nie, naozaj neviem čo s ňou je... Prepáč. A o čom ste sa pohádali?"
„Chcel som jej usporiadať narodeninovú oslavu, najprv to malo byť prekvapko, ale nevydržal som to a povedal jej to. A ona teraz z toho robí veľkú vedu, lebo vraj nenávidí narodeninové oslavy. Neviem, čo mám robiť, fakt sa o ňu bojím. "
„Ach, kámo. To si vybral fakt zle. Strašne to nenávidí. Skúsim jej zavolať a ak sa niečo dozviem, dám ti jednoznačne vedieť."
„Ďakujem ti. Ahoj."
To je divné. Zvyčajne nie je takáto. Preboha, dúfam, že sa jej naozaj nič nestalo...

Dlho to zvonilo, ale na piaty krát mi to zdvihla.
„Čauko."
„No, ahoj, Lucy. Kde sa nám túlaš? Si v pohode?"
„Jasné, som len som potrebovala niekam vypadnúť. Urovnať si myšlienky a trochu zaspomínať."
„No a kde si? Kubo sa strašne o teba bojí."
„Ach... To som si mohla myslieť. Nehovor mu to, ale hlavne kvôli nemu a tej našej hádke som trocha išla späť do môjho starého mesta. Spím u kamošky, takže žiadny problém."
„Fuu, odľahlo mi, že si v poriadku. Nemôžem príliš míňať kredit, čiže v pondelok v škole?"
„Jasne, vidíme sa. A Kubovi povedz, že sa mám fajn a nič viac. Páčko."

Aaach, teraz zas volať Kubovi... Nemohli si to vybaviť sami?!
„No tak, nemusíš sa o ňu báť. Je v poriadku a má sa fajn. Uvidíte sa v pondelok v škole. Myslím, že to je všetko, čo si chcel vedieť, nie?" Na jeden dych som mu to tam vysypala.
„Hej, hej... A... A kde je?"
„Sama ti to všetko povie. Adios, kamarát." A zložila som.