OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zlato, všetko bude ok! 2. kapitola

14.02.2011 (17:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1078×

Jakub a Lucia stoja na zastávke autobusu. Sú tam iba oni dvaja a Jakub konečne naberie odvahu sa jej prihovoriť. Podíde k nej bližšie a hovorí:

„Ahoj, ja som Jakub.“ povedal nesmelo, ale s úsmevom.

„Lucia.“

„Pekné meno.“

„Díky.“

„Hm.. Ako sa máš?“

„Konečne je po škole, tak ako by som sa mohla mať?“ zasmeje sa.

„Pravda.“

„Koľkátkou ideš?“

„Šesťdesiat osmičkou. Ty?“

„Ja vlastne ani neviem. Ešte sa tu celkom nevyznám.“

„A kde bývaš? Pomôžem ti.“

„Petržalka.“

„Tak to pôjdeme spolu. Ty si tu nová, že? “

„No v septembri sme sa prisťahovali a je január, takže už celkom tu nová nie som. Ale toto je prvýkrát čo idem zo školy busom. Vždy po mňa chodili rodičia. No teraz nie sú doma.“

„Aha, lebo som bol prekvapený, prečo som si také pekné dievča ešte nevšimol...“ uškrnol sa.

„Hm...“ kostrbato sa usmiala a začala sa červenať.

Našťastie v tú chvíľu príde autobus a obidvaja doň nastúpia. Jakub jej ponúkne miesto vedľa seba. Lucia pravdaže súhlasí. Na pár minút nastane trápne ticho. V polke cesty ho preruší Jakubova otázka:

„Máš facebook?“

„Áno. Napíšem ti ho ?“

„Áno, prosím.“

Lucia vyberie z tašky kúsok papierika a začne písať svoje meno. Papierik podá Jakubovi.

„Ďakujem,“ zobral si papierik, „večer ti napíšem.“

„Už sa teším.“

„A vieš aspoň kde približne máš vystúpiť?“ spýta sa s úsmevom od ucha k uchu.

„To presne neviem, ale pri našom paneláku je dosť blízko zastávka, takže keď ju uvidím musím vystúpiť.“

„Môžem ťa ísť odprevadiť?“ nedočkavo sa opýtal Jakub.

„Môžeš...“ Začala sa opäť červenať.

Po zvyšok cesty  sa Lucia len obzerá na zastávky, pri ktorých autobus zastane. Onedlho však uvidí tú svoju a spolu s Jakubom vystúpia. Lucia je tak zamyslená, nevšimne si kameň pred sebou, zakopne a nešťastne spadne na zem. Jakub sa pýta:

„Si v poriadku?“ načiahol k nej ruku.

„Asi hej.“ chytila sa jeho ruky a pomaly začala vstávať, „Au! Môj členok!“

„Dá sa ti chodiť?“ vystrašene sa spýtal.

„S ťažkosťami...“ pokúšala sa ísť, no strašne ju to bolelo.

„To nie je dobré, ukáž.“ Zoberal ju na ruky. „Mala by si ísť na pohotovosť. Máš niekoho doma? “

„Nie, som sama doma celý týždeň.“

„Tak ja s tebou pôjdem na tú pohotovosť. Máš preukaz poistenca alebo niečo také?“ rýchlo zareagoval na situáciu.

„Áno, mám ho v taške.“

„Okej. Tak teda ideme.“ Stále ju drží na rukách a ide smerom ku zastávke. Tu ju posadí na lavičku.

„Ďakujem, ale nemusíš si so mnou robiť starosti. Už to zvládnem aj sama.“

„Nie, žiadne také! Pôjdem s tebou. Však by si sa ani domov nedostala. Ešte ťa to bolí?“

„Už je to lepšie.“ Usmeje sa.

Lucia:

Keď prišiel autobus, Jakub mi znova ponúkol, že ma zoberie na ruky. Dosť som sa trápne cítila už vtedy, keď ma niesol k zástavke, tak som radšej odmietla. No aj tak som sa musela o neho opierať, lebo inak by som to asi nezvládla. Cesta mohla trvať tak pätnásť minút, no našťastie táto cesta neprebehla tak potichu ako tá predošlá. Preberali sme rôzne témy: hudbu, filmy, seriály. Zistila som, že tiež miluje 30 Seconds to Mars ako ja. Možno niečo z toho bude, pomyslela som si. Keď autobus zastal, zosmutnela som. Vydržala by som sa s ním rozprávať aj celé hodiny. Zástavka na ktorej sme vystúpili bola našťastie blízko nemocnice a už som sa nechcela dať niesť. Pomalým krokom sme sa dostali na pohotovosť. Čakali sme asi polhodinku a tú sme sa tiež spolu rozprávali. Vedľa mňa sedel malý chlapček, mohol mať tak päť - šesť rokov, a stále sa na mňa pozeral. Mne to prišlo zlaté, no Jakubovi asi nie. Ako by si myslel, že má konkurenciu, v duchu som sa zasmiala. Do ambulancie šiel so mnou aj Jakub, trval na tom. Doktor sa spýtal pár otázok, pochytal mi členok a poslal ma na röntgen.

„Chlapče, nabudúce si dávajte sa svoju priateľku pozor!“ ešte stihol zakričať za nami.

„To bolo od neho milé... ehm... to s tou priateľkou,“ prehodil Jakub, keď sme čakali na röntgen.

„Hm...“ usmiala som sa.

Nevedela som, čo na to povedať. Tak sme len mlčky sedeli. Na röntgen tiež chcel ísť Jakub so mnou, no sestrička ho pekne sfúkla. Potom som už len hotový snímok zaniesla doktorovi, tento raz Kubo zostal vonku. Doktor mi povedal, že je to len vyvrtnutý členok , obviazal mi to a dal mi barle. To zas bude s tým sa naučiť chodiť. Potom sme zas šli s Kubom autobusom. Táto cesta prebehla podobne ako predošlá.  Odprevadil ma až k paneláku. Nahol sa ku mne ako keby mi chcel dať pusu na líce, no neurobil to. Ale bola som si istá, že to urobiť chcel.

,Možno nabudúce...´ smutne som si pomyslela.

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlato, všetko bude ok! 2. kapitola: