Zlato, všetko bude ok! 22. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pomaly sa príbeh blíži ku konci, ale predtým si Nina ešte pár dní užije.

16.11.2012 (20:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 779×

Nina:

Nemohla som uveriť tomu, čo sa dialo v posledných dňoch. Pred pár dňami môj život bol úplne bezproblémový, mala som skvelú kamarátku a najneskutočnejšieho chalana. A teraz, tento piatok, sa to všetko stane minulosťou. Sťahujem sa. Presne štyristošesťdesiat kilometrov, päť hodín a dve minúty od nich, do Košíc.

Skúšala som na rodičov rôzne triky, bývanie u tety, na intráku, u Niny, ale oni si stáli za svojim, nepovolili odchod ani o jeden deň neskôr. Ale keď videli, aká som z toho nešťastná, povedali, že tieto posledné 4 dni mi dávajú úplnú voľnosť, to znamenalo prespanie u Niny, ktoré bude zahŕňať pár tajných nocí u Kuba.

V pondelok sme s Kubom mali veľmi dlhý rozhovor, kde sme sa dohodli, že to bude trvať aj naďalej. Vzťah na diaľku. Nebola som z toho nadšená, pretože skúsenosti z minulosti, hovorili skôr o negatívnom význame tohto druhu vzťahu, ale musela som súhlasiť, pretože Kubo bol absolútne proti rozchodu.

„Tieto dni budem na tebe nalepený ako kliešť.“ Skonštatoval, keď sa vrátil z kuchyne s veľkou misou popcornu.

„Čo sa zmení?“ zasmiala som sa. Na oko sa urazil a o pár sekúnd ma pobozkal.

V utorok ma čakal ďalší ťažký rozhovor, tento krát som si to premyslela a naplánovala na tiché prostredie môjho bytu. Kubo to myslel vážne, každú prestávku prišiel za mnou a odviedol ma pekne za ručičku na „naše miesto“, ktoré sa nachádzalo na chodbe, kde bola len trieda nemeckého jazyka. Sadli sme si vedľa seba na zem a robili to, čo zvyčajne. Bozkávali sa.

„Ehm, ehm...“ Učiteľka upierala jej prísny pohľad priamo na nás. Za ňou stál hlúčik jej študentov, ktorí sa nevedeli prestať smiať.

„Prepáčte.“ Kubo sa rýchlo odo mňa odlepil. Moje pery museli byť pekne červené a napuchnuté, pretože sa zjavne skončila veľká dvadsať minútová prestávka. Rýchlo sme sa postavili a so smiechom utiekli.

„Môžeš mi povedať, čo je také súrne, že som musela kvôli tomu zrušiť moje stretnutie s Peťkom?“ Nina sa vyzula a bez slova si to namierila so mojej izby. Bola na mňa naštvaná, pretože musela zrušiť svoje rande s Peťom.

„Neviem, ako ti to mám povedať, pretože keď som to vravela Kubovi, tak to dosrala. Je to nezvratné, takže sa nesnaž s tým nič robiť.“

„Vykecaj sa už!“ skríkla na mňa, na takéto správanie od nej som nebola zvyknutá. Fajn, budem hrať jej hru.

„Sťahujem sa, vieš to, bež preč. Som rada, že si taká skvelá kamarátka.“

„Čo? Kde? Kedy? Ako dlho?“ Na chvíľu zostala mlčať a potom vyhŕkla na mňa množstvo otázok.

„Nie choď preč, veď ťa to aj tak nezaujíma.“ Hrala som sa teraz ja na tú zlú.

„Lucy, nerob scény, prehnala som to. Prepáč mi to. A už odpovedz!“ Chytila ma za ruku.

„Fajn, rodičia idú za prácou do Košíc a odchádzame v piatok hneď po škole. A je to už na furt.“

„To predsa... Nejde! Ty nemôžeš odísť.“ Stlačila mi ruku silnejšie a potom ma objala.

„Ja viem, ale nedá sa s tým nič robiť, skúšala som všetky možnosti.“ Do očí sa mi znova tlačili slzy, „Ale dobrou správou je, že budem môcť tieto posledné noci stráviť s tebou.“

Nebudem ďalej opisovať tie trápne emotívne scény, kde sme si vraveli ako si budeme chýbať a slzy sa valili vodopádom. Možno to bola od nás oboch prehnaná reakcia, na to, že sa poznáme len zopár mesiacov, ale asi nikoho som si neobľúbila viac ako ju. Štvala ma, to áno, ale vždy tu bola pre mňa, keď som ju v najťažších chvíľach potrebovala. Bude mi chýbať a to veľmi.

Streda bola taká istá ako utorok. Až na jeden detail, že teraz som poobedie a noc strávila s Kubom. Celý deň sme strávili v posteli, nezvyčajne. Ráno som sa zobudila na zvuk budíka, on ešte tvrdo spal. Vedela som, že máme pred sebou ďalšie dva dni, ale len poslednú noc. Znova ma zasiahol smútok a oči sa naplnili slzami.

,Do kelu dievča, čo sa to s tebou deje?´ prebehlo mi mysľou.

To bude láska, hneď ma napadla aj odpoveď. Cez stekajúce slzy po lícach som sa usmiala a odišla som do kúpeľne. Nechcela som, aby ma videl plakať. Určite nie dnes.

„Si tam?“ O chvíľu sa ozvalo klopanie na dvere.

„Áno, som tu.“ Pozrela som sa do zrkadla, oči už neboli červené. Odomkla som dvere a usmiala sa na neho. Milovala som tie rána, keď som sa vedľa neho zobudila, vždy bol taký nádherný s rozospatým výrazom a rozstrapatenými vlasmi.

„Dobré ránko, ale vieš, že predo mnou sa nemusíš zamykať.“ Dal mi pusu a objal ma, „čo by si si dala na raňajky, toast, cereálie alebo spravím palacinky?“ Chytil ma za boky a usmial sa.

„Hlupáčik, za polhodinu nám ide bus, budem rada, ak to všetko stihneme.“

„Ale no tááák, tak mi daj aspoň poriadnu pusu.“ Znova sa zákerácky usmial a pevne ma chytil.

„Počkaj, po...“ Už boli jeho ústa na mojich a vášnivo ma bozkával.

Takže, toto bola predposledná časť tejto poviedky. Nabudúce pridám 23. kapitolu aj s epilógom a myslím, že sa budete mať na čo tešiť! Toto bola moja úplne prvá poviedka, ktorú som písala od 12. 2. 2011 (samozrejme boli tam veľké prestávky) a je mi aj trocha ľúto, že sa končí. :)

Kedže Zlato, všetko bude ok! končí, tak by ste mohli zablúdiť aj do mojej ostatnej tvorby napr.:

Ako chutí "Veľké jablko?" (na pokračovanie)

Možno nie si ten, ktorého hľadám (jednodielna)

P. S.: dôvod dlhšej neprítomnosti- povinnosti, žiadna chuť a nápady ku písaniu

Komenty potešia ;)

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování