Zlato, všetko bude ok! 23. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zlato, všetko bude ok! vrcholí. Toto je posledná kapitola.
Lucia už odchádza, ako sa k tomu postaví Jakub?

29.12.2012 (12:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 662×

Ani neviem, ako rýchlo prebehla streda, ale dneska už bol štvrtok ráno. Znova som sa zobudila vedľa neho. Bol naozaj neodolateľný, nevedela som sa ho nabažiť.

Mala som ešte pätnásť minút, kým zazvoní budík, a tak som sa rozhodla nám spraviť raňajky do postele. Vo varení som nikdy nejako nevynikala, tak som len natrela chleba s nutelou. No a k tomu, samozrejme, patrí aj granko.

Zobrala som veľký tanier a dva poháre, položila som to na nočný stolík a zobudila som ho bozkom.

„Dobré ránko,“ povedal znova tým sexy chrapľavým hlasom a usmial sa na mňa.

„Dobré, mám pre teba prekvapenie!“ hneď som mu to s nadšením prezradila. „Zatvor oči.“

On zatvoril oči a ja som si zobrala do ruky tanier s jeho pohárom.

„Môžeš!“ Usmiata som čakala na jeho reakciu.

„Zlato, ja neverím, ty si pripravila raňajky,“ povedal so smiechom a dal mi pusu. Sadli sme si do postele a obidvaja sme si zobrali krajec chleba.

„Hm, skvelé. Si úžasná a... Čo je toto?“ Zobral mi z ruky pohár a hneď ho vypil na ex.

„Skôr čo to bolo,“ zasmiala som sa a odpila som si z môjho pohára.

„Vy dve hrdličky, zvonilo. Lucia, Jakub, do triedy!“ skríkla moja triedna, ktorá práve vošla na chodbu. Musela mať dobrú náladu, pretože nás pustila bez akejkoľvek prednášky.

„Je príjemné ťa konečne vidieť bez Kubovho ksichtu prilepeného na tvojom,“ hneď ako som si sadla do lavice, Nina si ma začala doberať.

„Ale no tak, ja som sa nesťažovala, keď si ty zmizla počas filmu s Peťom do izby a nechali ste ma v obývačke úplne samú!“ vrátila som jej úder.

„Dievčatá! Budete už konečne ticho?“ upozornila nás triedna. Ako vždy.

„Poď, poď, stále rovno. Pozor schod!“ Jakub ma viedol cez celé mesto so šatkou na očiach, museli sme vyzerať ako blázni. Nemohla som nič vidieť, pretože, ževraj, by som zistila o čo ide. Totižto Kubko s Ninou a Peťom pre mňa pripravili rozlúčkovú párty.

„A keď sa budem tváriť prekvapene, môžem si dať tú stupídnu šatku dole?“ prosila som ho.

„Nie, zlato, ale už sme skoro tam, neboj.“ Dal mi krátku pusu a pokračovali sme ďalej.

„Môžeš!“ zašepkal mi do ucha a ja som si konečne mohla dať dole šatku z očí. Boli tam všetci naši spolužiaci a kamaráti. Musela som sa tváriť prekvapene a nadšene.

Mal to byť večierok pre moje potešenie, aby som sa zabavila ten posledný večer. Ale keď ja by som z tade najradšej utiekla. Namiesto pretvárky, falošných úsmevov by som strávila večer u neho, pod teplou dekou s filmom a držala by som jeho ruku.

„Dáš si?“ kolovala fľaša vodky. Odmietla som, pretože som chcela byť úplne pri zmysloch, keď pôjdeme domov a ja s ním strávim tie posledné hodinky.

„Daj to sem.“ On to zrejme tak nebral a dal si niekoľko glgov.

Okolo polnoci boli už všetci opití alebo zhúlení. Len ja som sama sedela na gauči a sledovala všetkých na vôkol. Takto som si svoj posledný večer rozhodne nepredstavovala.

„Mali by sme ísť preč. Poď, zlato.“ Podišla som k nemu a chytila ho za ruku.

„Nie, nie, ostávame! Veď prečo sa nezabávaš? Napi sa.“ Ovalil ma nepríjemný zápach, keď otvoril ústa.

„Ty ostaň, keď chceš, ale ja idem. Keď budeš chcieť, vieš, kde ma hľadať.“ Vyšla som z dverí a čakala. Jedna, dva, tri... Dúfala som, že príde. Štyri, päť, šesť... A nič. Nenamáhal sa. Sklonila som hlavu a zamierila som na najbližšiu autobusovú zastávku. Posledný autobus mi odišiel pred polhodinou. Skvelé! Dnešok sa nemohol lepšie skončiť.

Po hodine a pol rýchleho kroku som konečne dorazila pred môj panelák. Celú tmavú cestu som preplakala a líca som mala ešte teplé od sĺz.

Odomkla som dvere na byte. Bola tam tma, všetci už spali. Potichučky som si ľahla do svojej postele a zaspala som. Zobudila som sa až na obed a ako prvé som kontrolovala mobil. Nevolal, nepísal. Vyšla som z izby a na stole v kuchyni som si našla odkaz.

,Nechceli sme ťa budiť, šli sme do mesta vybaviť pár vecí. Dobaľ si veci, o šiestej odchádzame.’

Ako som položila lístoček na stôl, zazvonil zvonček.

„Kto je?“ Zdvihla som slúchadlo a opýtala som sa aj napriek tomu, že som vedela, kto to bude.

„Letáky.“ Moje naivné ja. Toto bol znak, že on už nepríde. Bez slova som stlačila gombík na otvorenie dverí a vrátila sa do kuchyne. Sadla som si za stôl, zaborila hlavu do dlaní a vzlykala som ako malé decko.

Začula som klopanie na dvere, bez rozmýšľania som šla otvoriť s myšlienkou, že to budú rodičia. Keď som však otvorila, čakalo ma milé prekvapenie.

„Prepáč, prepáč, prepáč.“ A hneď sa na mňa vrhol.

Mala som protestovať, ale keď ono to bolo také príjemné. Ani neviem ako, ale už som ležala na jeho hrudi a nevedela som popadnúť dych.

„Prepáč, že som ťa včera nezastavil. Musel som byť pekne na mol, keď som ťa nechal odísť.“

„Fajn. Dosť bolo rozkoše, za chvíľu sú tu rodičia a ja si musím pobaliť veci.“

„Nič iné mi na to nepovieš?“

„Čo by si chcel počuť? Že to nevadí? Že som sa mala skvelo, keď som hodinu a pol šla sama domov potme s plačom? Ospravedlnil si sa, chápem, ale nemám ti na to čo povedať.“

„Mala si ma presviedčať a ťahať za uši domov!“

„Prosím ťa, ty vieš, že ja nie som taká, aby som sa niekomu doprosovala.“

„Nejako sa to zvrhlo a opil som sa, prepáč. Ale ty vieš, že ja by šiel s tebou aj na koniec sveta.“

„Zlato, ja viem, že áno. Ale teraz by si fakt mal radšej ísť. O šiestej odchádzam, prídem za tebou o štvrtej.“ Usmiala som sa a dala mu letnú pusu.

„Kde odišiel včera náš dôvod na večierok?“ zavolala mi Nina práve, keď som zamkýnala dvere a mala namierené ku nej.

„O tom potom. Akurát idem k tebe na rozlúčku. Pripravuj vreckovky, za dvadsať minút som tam.“

Od Niny som hneď šla za ním. Trocha sa to s ňou pretiahlo, pretože ma nechcela pustiť a ja som od nej nechcela odísť. Preplakali sme skoro celé dve hodiny, čo som tam bola.

Keď mi Kubo prvý krát volal, bolo 16.03 a sedela som v autobuse.

„Zlato, príď už. Kde si toľko?“

„Za pätnásť minút ma čakaj na zastávke. Som v buse.“

Ako som mu povedala, tak tam stál. Mal jemne zmätený výraz na tvári, ale hneď som to napravila bozkom. Chytil ma za ruku a zamierili sme k nemu.

„Ako to máš rada, film, deka a popcorn.“ S úsmevom na perách otvoril dvere na obývačke.

„Ja ťa proste milujem,“ zasmiala som sa pobozkala ho.

„Kde si? Už je šesť! Rýchlo poď sem, lebo to nestihneme,“ zavolal mi oco s veľmi naštvaným hlasom.

Sakra! Stratili sme prehľad o čase, ako vždy.

„Zlato, musím ísť, už ma čakajú.“ Rýchlo som začala hľadať svoje oblečenie.

„Idem s tebou, počkaj ma.“ Podal mi rifle a tiež sa začal obliekať.

Obula som sa, schmatla kabelku a bundu a bežali sme spolu ku zastávke. Mali sem šťastie, akurát tam stál bus. Nemali sme veľa času na rozprávanie, lebo sme šli len jednu zastávku, ale ja som chcela prebrať ako to s nami ďalej bude.

„Kubo, počuj. Nechcem ťa stratiť, ale obidvaja vieme, že ten vzťah na diaľku nebude fungovať.“

„Nie, bude to fungovať. Párkrát prídem do Košíc a do Blavy. Budeme si volávať, skypeovať. Ver tomu a potom bude všetko dobré.“

„Zo skúsenosti viem, že takto to nebude dlho. Jeden alebo druhý si nájde niekoho a ja nechcem ti klamať,“ povedala som mu pravdu.

„Ale veď my dvaja sa milujeme. Ty by si snáď...“ Hodil na mňa veľmi zmätený pohľad.

„Nie! Len vravím, že tá možnosť tam je.“ Snažila som sa zachrániť situáciu. Autobus práve zastal a my dvaja sme vystúpili.

„Mali by sme sa rozlúčiť tu, vieš, že rodičia by neboli veľmi nadšení.“ Už som mala v očiach slzy. Bolo mi to jedno, lebo som vedela, že to príde.

„Takže... Rozchod?“ Pozeral sa do zeme a ruky mal vo vreckách.

„Áno, ušetrí to bolesť do budúcnosti.“ Zhlboka som sa nadýchla.

„Ako chceš, len si vždy pamätaj, že ja som s tým nesúhlasil. Podľa mňa je to na nič, ale keď ty chceš.“

„Ale naďalej sa budeme navštevovať, volať si a skypeovať. Nie?“ Už mi slzy tiekli prúdom.

„Áno, veľmi rád.“ Konečne sa na mňa s úsmevom pozrel a objal ma, „Ani si len nevieš predstaviť, ako neskutočne mi budeš chýbať.“

Ešte sme sa pár minút bozkávali a hovorili si, ako si budeme chýbať a ostatné kraviny.

„Takže, mala by som už ísť,“ povedala som tú obávanú vetu.

„Zlato, všetko bude ok!“ ešte mi zašepkal do ucha a poslednýkrát ma bozkal.

Takže toto bola posledná časť poviedky Zlato, všetko bude ok!

Ďakujem všetkým, čo si prečítali aspoň jednu časť z tohto 23-kapitolového čuda (neviem, ako to nazvať inak :D).

Mám napísaný epilóg, jeden taký obyčajný nudný a jeden, ktorý vám vyrazí dych (na spôsob amerického filmu). Otázkou je, ktorý by ste tu radšej videli. Ale odpoveď asi poznám. :D

Toto bola moja vlastne prvá vec, čo som písala na ourstories. Takže námet bol celkom taký naivný, detinský. Láska na prvý pohľad, bla bla... Takže z jednej časti som celkom rada, že sa to skončilo, pretože už som nemala žiadne nápady a bolo to stále o tom istom. A z druhej strany je mi trocha smutno, predsa len, toto niečo pre mňa znamenalo, pretože to bola prvá vec, čo som kedy napísala.

No fajn, dosť bolo kecov o ničom.

Jednoznačne komentujte, aký epilóg a či vôbec nejaký mám pridať.

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování