Zlato, všetko bude ok! 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže 4. časť... Jakub príde na návštevu k Lucy, samozrejme, s úmyslom doručenia úloh. :D Pekné čítanie. ;)

09.01.2012 (11:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 955×

Jakub:

Okej, takže teraz cez veľkú prestávku pôjdem do jej triedy. Ako to vravela? Jasné, Nina...

„Ehm, Ahoj. Je tu niekde Nina?“ spýtal sa Jakub nejakej baby, ktorá bola v ružovom od hlavy po päty

„Nina? Tá trapka? Tam vzadu... Ale stavím sa, že s tou takú zábavu ako so mnou nezažiješ,“ nechutne ružovo namaľovanými očami na mňa zažmurkala

„Ako myslíš, Barbie.“ Žmurkol som na ňu a radšej som odišiel

Keď som prišiel do úplne zadnej lavice, Nina vyvalila oči a tiež všetci, čo sedeli okolo. Podišiel som k babe v čiernom. Lucy mala pravdu, ľahko by som ju spoznal aj bez navigovanie tej ružovej osôbky.

„Čau, ja som Jakub. Viem, že ma asi nepoznáš. Ale včera si Lucia tak trocha vyvrtla členok, tak som prišiel za tebou, či by si mi nemohla dať úlohy. Nooo, nie mne, ale Lucii. Poobede jej to idem zaniesť,“ nesmelo som sa na ňu usmial

„Ehm, no, jasné! Vieš čo, ja ti to napíšem. Tak sa zatiaľ tuto na jej miesto posaď,“ jemne sa na mňa uškrnula

Sadol som si a sledoval ako na zdrap papiera, na ktorom v ľavom dolnom rohu bol nakreslený znak Anarchy, píše kostrbatým písmom rôzne strany, cvičenia a učivá. Po chvíli mi to s úsmevom od ucha k uchu podala.

„Tak odkáž Lucke, nech sa skoro uzdraví a nech mi rozhodne po tvojej návšteve zavolá...“ podala mi papier

„Jasné, odkážem.“ Pozrel som sa na papier a ukázal na znak Anarchy, „Zarytá punkáčka, čo ?“

„No čo ti poviem, punk je môj život.“

„Podľa štýlu obliekania by som ťa skôr tipoval na niečo tvrdšie, ako metláčka alebo gotička.“

„Moc nemusím iné farby, dokonca ani typická punková kombinácia červeno-čierna mi moc neprirástla k srdcu... Jednu dobu... “

Nina nestihla dokončiť vetu a zazvonilo. Keďže sme mali slovinu, radšej som sa pobral rýchlo do triedy. Samozrejme, že som poďakoval Nine a rozlúčil sa s ňou. Bohužiaľ som sa nevyhol čudným pohľadom spolužiakov a spolužiačok.

,Aspoň sa majú o čom rozprávať,´ pomyslel som si

Lucia:

Zobudila som sa pred piatimi minútami. Je 9 hodín... Wrrr, nemôžem spať. Najradšej by som spala aspoň do dvanástej. Stále som nervózna z tej Kubovej návštevy. Radšej začnem upratovať, nech si nemyslí, že som nejaký bordelár...

Okej, upratané by bolo... Trocha som sa stihla aj upraviť. Nie veľa mejkapu, aby si nemyslel, že som sa od rána len pre neho chystala. Čo si oblečiem?! Rifle? Nie, to bude divné, keďže som strávila celý deň doma... Tepláky? Sakra, tie pekné šedé mám v škole. Aké mám v skrini? Ehm, ružové.. Super! Nemám čo na seba.

Legíny! Že ma to skôr nenapadlo. Takže tieto čierne a hmmm... a toto modré tričko. Myslím si, že vyzerám celkom fajn. Tak a teraz len čakať. Pol druhej... Pozrem si nejaký film.

Jakub:

Yes! Konečne posledná hodina! Potom obed, cesta a konečne ju uvidím! Dúfam, že stretnem ešte Ninu. Vyzerala byť celkom v pohode. A ešte sa musím spýtať, čo robili na posledných hodinách. Aby tie úlohy boli úplné... Jasné, že tam nejdem kvôli úlohám, ale tak sa tam mám objaviť len s polkou?! Dosť trapas.

Na obede:

Jakub vidí ako Nina sedí pri stole sama. Hneď si k nej prisadne.

„Ahoj.“

„Čau,“ odpovedala s úsmevom

„Počuj, dáš mi ešte potom úlohy z posledných hodín. Chápeš, chcem jej dať tie úlohy kompletné.“

„Určite ti ide len o úlohy?“ uškrnula sa

„No vieš... Ok, priznám sa ti. Lucka sa mi tak akosi, no... páči. A tak ma hneď napadlo, keďže je teraz chorá, že by som mohol pre ňu niečo spraviť. Ale nikomu ani slovo!“

„Ak ti to pomôže, tak dosť často ťa spomína. Asi si na ňu spravil dojem.“

„N-N-Naozaj?“

„To vaše prvé stretnutie na chodbe mi opísala do úplných detailov,“ zasmiala sa

„Takže ty myslíš, že... by som mal... u nej... šancu?“

„Kámo musíš to skúsiť! Ale áno, myslím si, že určite.“

„Teraz si mi veľmi pomohla. Díky, Nina! Máš to u mňa!“ Rýchlo som vstal od stola a z toľkej radosti som jej na líce vlepil veľký bozk

Teraz v buse nad tým všetkým rozmýšlam... Musela byť pekne prekvapená z toho bozku. Ani ja sa nespoznávam. Haha, teraz som si uvedomil, že ja som z toho obedu nezjedol ani kúsok. Bol som „trošku“ vykoľajený z tej informácie.

Takže, som pred jej domom. Za desať tri hodiny. Zazvoním, dúfam že nebude vadiť, že som prišiel skôr.

Lucia:

Preboha! On je už tu... Fajn, kľud. Jednoducho mu cez zvonček otvorím. Za chvíľu príde hore. Prečo som s tým len súhlasila?!?!

Jakub:

Som vo výťahu a až teraz som zistil že neviem na koľkom poschodí býva! Super, tak teraz ako debil budem musieť obísť všetky poschodia a čítať každé meno... Fuck!

Lucia:

Čo mu to tak trvá? Žeby zmenil názor? Určite sa zľakol a odišiel... To sa môže stať len mne!

Jakub:

Posledné poschodie... Ak ju tu nenájdem, tak to bude pohroma. Balogová! Konečne. Zaklopem... Otvárajú sa dvere. Hmmm, dneska vyzerá výnimočne fajn.

„Ahoj, Luci,“ s úsmevom som jej povedal

„Ahoj,“ opätovala mi svoj nádherný úsmev

„Ja... som ti doniesol tie úlohy, ako som sľúbil.“

„Však poď ďalej.“

Topánky som si nechal pred dverami, aj keď naliehala, že si ich mám dať radšej dnu. Podľa jej pokynov som pokračoval do jej izby. Tu som ako pako čakal medzi dverami, kým príde aj ona. Hádam sa jej hneď nebudem pchať do izby, nie? Pozvala ma, že nech si sadnem na stoličku, ktorú pripravila očividne pre mňa. Začal som kecať nezmysli o jej triede, spolužiačke Barbie a Nine. Už ani neviem ako sme sa dostali k bozkávaniu...

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování