Známe neznámo 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Moja prvá poviedka. Dúfam, že Vás nesklamem. Je o dievčati, menom Erlin, alebo Aqua. Táto kapitola je zoznamujúca a trochu Vás privedia do deja. Prajem príjemné čítanie :). Vaša TeAmo.

15.07.2010 (18:00) • TeAmo • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 756×

„Aqua, vylez už z tej vody!“ kričala na mňa mama z balkóna.

„Ešte chvíľu mami,“ odpovedala som jej tak, aby ma počula.

„Si tam už tri hodiny! Obed je na stole!“ nedala sa odbiť.

S povzdychnutím som plávala k brehu. Vychutnávala si tú hebkosť vody. Prisahala by som, že ma hladila po celom tele.

„Poď späť, neopúšťaj ma,“ počula som šepot, niekde okolo mňa.
Otočila som sa, no nič som nevidela.

„Erlin,“ volal ma niekto šeptom.
Toto meno nikto nepoznal, len mama s otcom.

„Je tam niekto?“ spýtala som sa do prázdna.

„Príde po teba...“ odpovedal hlas.

„Kto? Kto po mňa príde?“ naliehala som.

„On...“

„Kto On? A kto si ty? Si vôbec?“ sršala zo mňa zvedavosť tak veľká, že ma nič iné nezaujímalo.

„Aqua! No tak, Aqua, ideš?!“ volala ma mama.

„Už!“ zakričala som jej naštvane späť.

„Si tu?“ pýtala som sa potichu, vetra.

Žiadna odozva. Pripadala som si ako blázon. Rozprávam sa sama so sebou a predstavujem si hlasy, záhadné hlasy. Mala by som začať písať Sci – fi.

Neochotne som vyšla z priezračnej vody. Rodičia pred pár rokmi kúpili chatu pri jazere a tu trávim celé dni. Milujem vodu, jednoducho si neviem prestaviť život bez nej. Je to úžasný pocit, keď sa ponoríte do tej mokrej, chladivej a oslobodzujúcej tekutiny.

Schmatla som uterák z trávnatej zeme, osušila sa a ponáhľala sa dnu, pokým mama nedostane hysák. Uterák som hodila do kúpeľne a šla si sadnúť za stôl.

„Mladá dáma, okamžite sa choď prezliecť! Si celá mokrá a v plavkách mi nebudeš sedieť v kuchyni!“ nadávala mi.

„Čo som komu urobila,“ frflala som si popod nos.

Rýchlo som vybehla do svojej izby. Vybrala prvú vec zo skrine, ktorá mi padla do rúk a náhlila sa k tej vôni jedla.

Mama položila do prostred stola veľkú rybu. Pripadala mi ako šťuka, len trochu prerastená.

„Mami, to mi robíš naschvál? Veď vieš, že ja ryby neznášam!“ sťažovala som sa. Ryby mám výhradne rada živé a nie mŕtve. Rybu by som nezjedla, ani za neviem čo. Ryby majú byť vo vode, plávať si a hrať pestrými farbami, a nie ležať na tácke na jedálnom stole.

„Nerob scénu. Neboj, pre teba mám niečo iné,“ milo sa na mňa usmiala a predomňa postavila tanier s plnenými šampiónmi.

Rýchlo som to do seba nahádzala a mierila si to rovno von, k jazeru.

„Kam ideš?“ opýtala sa udivene mama.

„Do vody,“ odpovedala som, akoby to bolo nad slnko jasnejšie.

Mama si len povzdychla a šla zavolať ocka. Zmierila sa s tým, že trávim viac času pri vode, ako doma.

Znova som si obliekla plavky a skočila z móla do vody. Cítila som ten príval energie, ako stúpa na 100%. Ponorila som sa pod vodu a plávala, pokým mi nedochádzal vzduch. Chcela som sa vynoriť, ale niečo ma ťahalo pod vodu. Dusila som sa, nevedela som dýchať. Videla som vzďaľujúcu sa hladinu vodu a čoraz tmavšiu vodu po sebou. Oči sa mi zatvárali a ja som už ani nedýchala. Vedela som, že teraz umriem a keby som sa nadýchla, tak by sa to aspoň urýchlilo. Z plných pľúc som sa nadýchla a cítila, ako sa mi do nich valí voda.