OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Známe neznámo 2. kapitola

26.07.2010 (16:00) • TeAmo • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 766×

Padala som a padala. Nič som nevidela, už len tmavú priepasť. Oči sa mi zatvárali a pľúca plnili vodou. Bolo divné, ako dlho som vydržala. Posledný krát som sa nadýchla so zámerom ukončiť všetko. Nechcela som cítiť najmenší náznak vzduchu v pľúcach. Len čistú vodu, len ju. Odrazu sa ťažoba, zmenila na pokoj. Nebránila som sa, nevzpierala som sa a dokonca som sa ani nechcela dostať na hladinu. No odrazu sa stalo niečo zvláštne. Cítila som v sebe prudké trhnutie. Prehla som sa ako luk. V očiach som pocítila vpich tisícok ihiel. Chcela som kričať, ale z mojich úst vyšli len bublinky. Odrazu som pred sebou videla neznámeho tvora. Mal plutvu a pretiahnutú tvár. Bol podobný úhorovi, ale bol omnoho zohavenejší. Pripadal mi, ako stelesnenie všetkej špiny v oceánoch. Priblížil sa ku mne a ja som z posledných síl vykríkla. Prekvapilo ma, že sa ku mne prihovoril. 

„Tak jednoducho to nepôjde,“ povedal mi. 

Cítila som sa hrozne. Vzduch mi už dávno došiel, ale ja som ešte stále neumrela.

„Presne tak,“ povedal znova.

Ty mi čítaš myšlienky?

„Áno.“

Kto si?

„Niekto, kto po teba prišiel,“ odpovedal. „Ale najprv ťa naučíme dýchať,“ pokračoval.

Ja nie som ryba. To nepôjde.

„Nebol by som si tým taký istý,“ lamentoval. „Dýchaj,“ prikázal mi.

Bez všetkého som zakrútila hlavou.

„Dýchaj!“ pritvrdil.

Nadýchla som sa so strachom. Znova som cítila, ako mi v pľúcach stúpa voda, ale taktiež som cítila vzduch. Vydýchla som a voda sa vyplavila. Začala som normálne dýchať. Bolo to zvláštne, ako som dýchala vodu, ale nechávala som si iba vzduch. Bola to úľava, obrovská úľava. 

Ako to?

„Poď so mnou a všetko ti vysvetlím,“ lákal ma, no ja som tomu čudnému stvoreniu neverila.

Nemohla som mu nič vyčítať z očí, pretože som mu ich nevedela nájsť. Lenže on bol jediný, kto mi to mohol vysvetliť. Moje správanie som si nevedela vysvetliť. Ako to, že som sa nebála, alebo aspoň nehysterčila. A hlavne, prečo dýcham pod vodou? Vidím tu nový druh živočícha a ja sa s ním dokonca rozprávam! Čo to má znamenať?

„A dosť! Prestaň! Všetko sa dozvieš! A neopováž sa ešte raz takto o mne hovoriť!“ kričal na mňa. 

Odrazu bol krutý a schmatol ma za ruku. Plával rýchlo a mňa ťahal za sebou. Odradil ma tým správaním. Najprv bol milý a teraz sa prejavil. Predo mnou som videla len jeho a bubliny, ktoré vytváraj svojou rýchlosťou. Teraz na mňa doľahla všetka tá ťažoba. Nevedela som vyjadriť, ako som sa cítila. Strach, prekvapenie, nevedomosť, bolesť, zvedavosť, toto boli moje pocity. Chcela som vedieť, čo to má znamenať, ale nie takto. 

„Prestaň sa sťažovať! K ničomu ti to nepomôže!“ vrieska na mňa.

Pusti ma!

„To by sa pánovi nepáčilo,“ odpovedal bojazlivo.

Odrazu ho niečo zasiahlo a ja som bola voľná. Nečakala som na neho a ani sa nesnažila zistiť, vďaka komu som voľná. Plávala som čo najrýchlejšie, nechcela som ho zasa vidieť. Stále som plávala, plávala, ale hladina nikde. Začala som panikáriť, ovládol ma strach. Už ani nová forma dýchania mi nepomohla. Akoby sa mi zavreli dýchacie cesty a voda ostala vo vnútri mňa. Teraz som skutočne nevedela dýchať. Znova ma niekto ťahal za ruku. Nevidela som, kto to bol, ale rozhodne to nebol On. Tá príšera. Ten, kto ma držal za ruku, bol jemný, nie drsný. Držal ma pevne, ale ľahko. Videla som svetlo, takže hladina? Žeby mi niekto chcel pomôcť? Vymrštil ma z vody von a ja som pristála na brehu. Bolelo to, ale bola som rada, že nie som vo vode. To je prvý krát, čo som niečo také povedala. Ubíjalo ma to. Voda bola najdôležitejšia súčasť môjho života. Tak prečo mi ublížila? 

„Nechoď do vody, už nikdy!“ prikázal mi niekto. No nebol to ten hlas, ako minule.

„To sa nemám ani sprchovať?“ pýtala som sa na normálnu vec.

„Bože, Aqua, myslel som rieky, jazerá, moria, oceány. Prírodné vody.“ Cítila som sa ako hlupák, ale spýtať som sa musela.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa trápne. 

„Myslím to vážne, Aqua. Nie je to sranda, nevieš o čo tu ide!“ bol nervózny.

„Tak prečo mi to nepovieš? Zrazu uvidím nejaké neznáme stvorenie, ktoré ma chcelo niekde odniesť, viem dýchať pod vodou, počujem hlasy a nemám si z toho nič robiť? Chcem to brať vážne, ale ako môžem, keď nič neviem a považujem sa za blázna. Ešte aj teraz sa rozprávam sama so sebou!“ hysterčila som.

„Nie je to také ľahké, ako si myslíš!“

„Ako to? Je ťažké povedať mi, čo sa deje?“ Chcela som vedieť čo sa deje. Prečo sa to deje a čo s tým mám.

„Haló, haló, no tak odpovedz!“ nútila som ho.

„Nemôžem...“ Jeho hlas sa pomaly vytrácal. Ale mne to stále šrotovalo v hlave.

„Prosím,“ zasunula som sa na zem a rozmýšľala.

***
Ráno som sa zobudila a bolo mi jedno, ako som sa sem dostala. Počkám, počkám na ten deň, raz sa to dozvedieť musím.

________________________________________________________________________________________________________

Chcem Vás trocha uviesť do deja, tak počkajte ešte jednu kapitolu a bude to. Dúfam, že sa páčilo a že mi zanecháte malý kamentík. Vaša TeAmo.

Zhrnutie

Autor: TeAmo (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Známe neznámo 2. kapitola: