Známe neznámo 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Nové meno, starého známeho... Rozhodnutie, ktoré ju možno bude stáť život...

28.07.2010 (15:00) • TeAmo • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 692×

Sedím na balkóne a dívam sa na západ slnka. Sú to už mesiace, čo som sa naposledy dotkla vody, teda tej prírodnej. A mesiace, čo sa mi nikto neozval. Začínam si myslieť, že to boli len moje preludy, moja fantázia a moje výmysly. Od vtedy som, ako bez duše. Čakám, čakám a znova len čakám. Najprv som verila a dúfala, že sa niečo stane, že nebudem obyčajná. A teraz to viem, nie som obyčajná, som blázon. Kašlem na to. Vodu milujem a nikto mi vtom brániť nebude.

Vstala som zo stoličky a mierila si to rovno do vody. Rodičia už dávno spali, takže som sa nebála, že ma niekto uvidí a zakáže mi to. Zhodila som zo seba všetky šaty a prstom sa dotkla tej nádhernej tekutiny. Po tak dlhej dobe som ju mohla okúsiť inde, ako v kúpeľni. Vstúpila som do nej, ako keby som vstupovala ku bohom. Cítila som príval energie. Ponorila som sa do nej celá a nechala so opäť láskať pažami vody.

Hladili ma, bozkávali a mala som pocit, že ma chcú priviezť ku vrcholu. Dýchala som zrýchlene. Áno, len vďaka tomuto faktu som si stále nahovárala, že to čo sa stalo, bola pravda. Ale napokon, každý máme nejaký dar a čo keď je práve toto, ten môj? Na perách som pocítila dotyk. Dotyk pier. Otvorila som oči, no nikto tam nebol, ale napriek tomu bol stále na perách. Keď som dotyk objavil medzi mojimi lopatkami, privrela som oči. No odrazu som pocítila, tak známe vpichy v očiach. Dotyky boli preč a s nimi aj túžba. No namiesto toho tu boli niečo iné.

„Dlho sme sa nevideli,“ povedal ten slizký tvor. „Ale pozerám, že to stálo za to,“ pokračoval.
Odrazu mi došlo čo tým myslel a moje ruky inštinktívne vyleteli na oné, nahé miesta.

„To je ti už na nič, aj tak som ťa videl,“ povedal nechutne.

Čo tu zasa chceš?!

„Nebuď na mňa taká zlá. Pán nebol spokojný, keď som ťa nepriviedol. Ale niečo som sa dozvedel. Že vraj si sa stihla zoznámiť s Próteom.“ To meno vyslovil, ako by ho najradšej zabil. Nepáčilo sa mi to.

Próteom?

„Aha... tak on sa ti ani nepredstavil,“ povedal falošne.

Ty si to tiež neurobil.

„Nie je to nutné,“

Nie je to nutné? Akože nie? Tak potom odo mňa nechci tiež nič.

„Si drzá?! Ono ťa to prejde!“ kričal. „A láskavo so mnou rozprávaj normálne. Nerád sa rozprávam sám so sebou,“ povedal.

Keď viem dýchať pod vodou, tak to ešte neznamená, že viem aj rozprávať. Nie som ryba!

„Ja ti znova opakujem, že tým by som si taký istý nebol.“

Čím?

„Tým, čo si povedala. Jedným aj druhým. Len to vyskúšaj,“ lákal ma.

„Snažíš sa ma zasa oklamať?“ spýtala som sa.

„No vidíš, takto je to už lepšie.“

Keď som si uvedomila, že som práve hovorila pod vodou, zdalo sa mi to neuveriteľné. Ja nechcem znova blúzniť a prepadnúť šialenstvu!

„Už si uvedom, že nie si obyčajná. Toto s bláznovstvom nemá nič spoločné! Ten, ktorý ťa včera zachránil,“ povedal ironicky. „To on sa volá Próteus. A vidíš, narozprával ti veci a nič nedodržal. Keď pôjdeš so mnou, všetko sa dozvieš. Stačí len ísť.“ Nemala som z neho najlepší pocit, ale mal pravdu. On mi môže všetko vysvetliť a ten Próteus zmizol, nič mi nepovedal. Zbabelec.

„A čo rodičia?“ pýtala som sa s obavami.

„Ako ti to mám vysvetliť?“ rozmýšľal. „Oni budú vedieť o čo ide, ver mi. Všetko sa dozvieš, len poď,“ vysvetlil mi.

Podala som mu ruku a už sme znova plávali. Jeho stisk bolel ešte viac ako minule. Ale bolo mi to jedno, chcela som zistiť všetko, úplne všetko. Plávali sme dlho a tento krát to vyzeralo, že nás nezastaví nikto. Ale mýlila som sa. Znova ho niekto zasiahol a teraz som videla kto. Bol nádherný. Vyšportované telo, mohutné ruky, modré oči a blonďavé vlasy, bol dokonalý. Prekvapene sa na mňa díval, tak divne, až túžobne? Ruky som mala stále na intímnych miestach. Až po chvíli som si všimla zelený rybí chvost. Vyzeral, ako tie kreslené morské panny. Vypúlila som oči a neverila im.

Ako to?

„To je na dlho.“ Objavil sa pri mne ten tvor.

Prečo ťa zasiahol?

„Aj to je na dlho,“ povedal.

„Čo si jej natáral?“ ozval sa ten chlap. Bol to hlas toho, čo sa mi prihovoril predtým.

„Nestaraj sa do toho Próteus,“ zavrčal vedľa mňa tvor.

„Nič mi nenatáral!“ ozvala som sa ja. Próteus, takže to je on.

Prekvapene sa na mňa pozrel.

„Aqua...“ chcel mi niečo vysvetliť.

„Nie! Žiadna Aqua! Nechaj nás. Neviem o čo ti ide, ale on mi to chce všetko vysvetliť, narozdiel od teba,“ bola som nervózna. Uverila som mu a čakala, či sa ozve, ale on ma oklamal a vykašľal sa na mňa.

„Aqua, ale ty ničomu nerozumieš,“ povedal smutným hlasom.

„Veď práve. Chcem sa všetko dozvedieť. Ty si mi povedal, že nemám chodiť do vody, ale nepovedal si prečo. Nebaví ma to, chcem vedieť, čo je za tým. Prečo dýcham pod vodou, prečo pod ňou rozprávam? To on mi toto ukázal, nie ty, tak sa do toho nepleť!“ vrieskala som po ňom.

„Aqua, máš len 14, nevieš si poradiť sama, si len dieťa. Je jasné, že nevieš čo je dobré a čo zlé.“ Hovoril, akoby som bola malé dieťa.

„Ja nie som dieťa! Viem, čo chcem vedieť a to mi stačí!“

Pozrela som sa na tvora vedľa seba a on sa len spokojne usmieval.

„Ideme!“ rozhodla som. „Nechaj nás,“ otočilo som sa na Prótea.

Ten slizák ma chytil za ruku a už sme plávali. Obrátila som sa, aby som videla, či za nami ide alebo nie. On tam len stál a pozeral sa mojím smerom. Mala som pocit, že sa mi pozerá priamo do očí. S tými jeho modrými, do mojich hnedých.