Známe neznámo 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Po dlhšej dobe pridávam ďalšiu kapitolku. Tento krát sa posunieme trošku v deje. Na Aqua pripadne dôležité rozhodnutie. Prajem príjemné čítanie, vaša TeAmo :).

04.09.2010 (16:00) • TeAmo • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 996×

On tam len stál a pozeral sa mojím smerom. Mala som pocit, že sa mi pozerá priamo do očí. S tými jeho modrými, do mojich hnedých.

Mala som pocit, že mi vidí priamo do duše. Zavrela som oči, aby som potlačila príval obvinení. Chcela som obviňovať jeho, ale hlavne seba. Za to, že sa môj život zmenil k... k... nie, on sa nezmenil, zmenili sa všetci okolo, všetky okolnosti. Moji rodičia... možno nimi ani nie sú. Ten hnusák povedal, že by to určite dovolili. Ako si to mám vyložiť?

„Prestaň ma urážať!“ zvrieskol.

„A ako ťa mám volať, keď nepoznám tvoje meno?“

„Tsss. Hocijako. Veď sa na mňa pozri, pripadám ti ako nejaká ohava?“ Videla som jeho zjazvenú tvár s jedným okom. Slizkú, zelenú s bradavicami a krivými zubami.

„To rozhodne nie,“ povedala som ironicky.

Počula som jeho zavrčanie, až po zmrazilo do morku kosti.

...

„Sme tu,“ ozval sa.

Bola to veľká brána v skale. S otázkou v očiach som sa na neho obrátila.

„Ideme na Olymp. Čo si čakala?“

„Olymp?“ hlasno som preglgla. Všetko, čo som vedela, bolo len z filmov a to, čo som sa dočítala. Sídlo bohov. Nechápem, prečo Olymp, čo mám s bohmi?

Potiahol ma dnu a brána sa za nami zavrela. Všade bola tma, ale slizák vedel, kde má ísť. V diaľke sa mihlo modré svetlo. Bolo to ako svetlo na konci nekonečného tunela. Pomaly sa približovalo, až ste napokon zistili, že to bol len kus kameňa. V tomto prípade to bolo rovnaké. Dotkli sme sa kameňa a v okamihu sme boli niekde úplne inde.

Všade okolo mňa boli samé obrovské kamenné tróny. Uzavretá miestnosť, svetlo tvorili len fakle s ohňom z pomedzi trónov.

„Pane,“ počula som vedľa seba.

„Omar,“ oslovil niekto toho slizáka. Aspoň som konečne vedela jeho meno. Otočila som sa, aby som videla, koho nazval pánom.

Bol to muž v strednom veku, dlhšími vlasmi a bradou. Pripadal mi, ako nejaký super hrdina. Brnenie a plášť. Vyzeral tak čisto, tak svetsky... presne ako to hovorili báje.

„Toto je ona, pane,“ ukázal na mňa.

„Teší ma, krásna Erlinmé,“ povedal s úsmevom pritom, čo mi pobozkal ruku.

„Erlinmé?“ čudovala som sa.

„Tvoje meno je Erlinmé. Mé, znamená krásna. Svojou krásou sa vyrovnáš Afrodite.“ Znova ma pobozkal na ruku.

„Ďakujem za kompliment, ale nie je to možné. Nemôžem sa rovnať bohyni. A ani s mojím menom nemáte pravdu. Volám sa Erlin, ale volajú ma - ,“

„Aqua,“ dokončil moju vetu. „Dovoľ, aby som ti všetko vysvetlil,“ ponúkol mi svoju ruku, ale ja som ju odmietla. Jeho reakcia bola maskovaná, ale pripadalo mi, akoby mnou opovrhoval.

Zaviedol ma do svojho sídla. Nevnímala som nič. Ako sme sa tam dostali, čo mi hovoril, alebo či mi niečo hovoril. Bola som nervózna a mala som strach. Strach z toho, čo mi povie. Čo mi povie o mojich rodičoch a hlavne o mne.

„Posaď sa,“ prikázal mi.

Poslušne som tak urobila a on si sadol oproti mne.

„Chceš vedieť pravdu?“

Nemo som prikývla. Chcela som vedieť všetku pravdu, ktorú mi doteraz tajili. Klamstvá v ktorých som žila... chcem ich hodiť za hlavu a poznať na ne odpovede.

„Tak teda, začneme od začiatku. Volám sa Poseidón, boh morí a oceánov,“ začal. Nemohla som uveriť, že je to jeden z najmocnejších bohov a že práve on, mi odpovie na moje otázky.

„Si obyčajné dievča, ktorej som dal tú možnosť, vidieť tento svet. Dám ti všetko, moc, nesmrteľnosť, čo len budeš chcieť. Ale mám podmienku.“

„Aká je tá podmienka?“

„Staneš sa mojou ženou.“
Jeho ženou? Ako by som mohla?

„A čo tá pravda. To mi chceš povedať, že celý môj život bol len o tom, že som obyčajné dievča, ktorému si dal na výber a to len preto, aby som sa stala tvojou ženou? A čo moji rodičia?“

„Tvoji rodičia?“ spýtal sa uštipačne. „Ty nemáš rodičov. Tí, ktorý ťa vychovávali sú len moji poskoci, nič viac.“

Čo to povedal? Ako to? Nemám rodičou? A tí, ktorých som za nich považovala len poslúchali jeho rozkazy? Prečo? Je to len kvôli tomu, aby sa zo mňa stala jeho manželka? Nie, nie je to možné, neverím tomu.

„Chcem ich vidieť!“ zakričala som. Pochopil koho som mala na mysli.

„A ty si myslíš, že oni ťa chcú vidieť? Pohŕdajú tebou. Zobrala si im štrnásť rokov ich života. Sú radi, že sa ťa zbavili. Prepáč, že ti to hovorím, ale je to tak. Uvedom si... to nebol tvoj skutočný život. Vybral som ťa, pretože som z teba cítil niečo a...“ zmierim sa s tým, že som mala za rodičov klamárov, aj tak som s nimi natrávila veľa času. Keď som bola doma, hnala som sa k vode. Málo kedy sme sa stretli. Ale prečo mi Poseidón niečo zamlčuje? Neverím tým rečiam čo mi tlačí do hlavy.

„Povedz mi pravdu, sám si to navrhol,“ prosila som ho.

„Najprv mi odpovedz. Staneš sa mojou ženou?“