OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zoslaný z neba - 2. kapitola

17.01.2013 (09:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 643×

Zobudila som sa a hlava mi išla od bolesti puknúť. Neveriacky som sa pozrela na takmer prázdnu fľašu. To som naozaj tak veľa vypila?

Zrazu som si spomenula, čo sa stalo. Starký. Nemocnica. Toby.

Neskutočne ma smädilo, a tak som šla do kuchyne a poriadne sa napila vody. A po dvoch dňoch som prvýkrát pocítila aj hlad, a tak som otvorila chladničku. Prázdna. Budem musieť ísť do obchodu. A aj do tej hnusnej nemocnice, pozrieť starkého.

Išla som sa obliecť a s hrôzou som zistila, že mám jediné čisté tričko. Ostatné boli pohodené v rôznych kútoch mojej izby. Mala som len veľmi nejasnú predstavu o tom, ako sa perie, ale rozhodla som sa, že to skúsim. Roztriedila som veci podľa farby a čierne oblečenie som hodila do práčky. Pridala som prací prostriedok a zapla. Uf. Zvyšok vecí som hodila do koša na pranie. Ďalších niekoľko hodín som vysávala, umývala podlahu, vynášala smeti a utierala prach. V kuchyni som sa potom poriadne napila vody, nadýchla sa a vyrazila nakupovať. Pri vchodových dverách ale došlo k šoku.

Nechápavo som hľadela na tie ruže na vonkajších schodoch. Ruže! Ten blázon mi tu nechal ruže, sýto červené ruže. Nebola to halucinácia. Chvíľu som na ne zízala neschopná rozmýšľať, či hýbať sa. Nevedela som, čo mám urobiť. Potom som sa rozhodla ignorovať to, prekročila ich a išla nakupovať.

V obchode som sa snažila vyberať len základné potraviny, vedomá si toho, že už veľa peňazí nemám a neviem presne, kedy pustia starkého. No neodolala som akcii na veľkú bonboniéru a vzala som ju. Napriek mojej snahe predavačka odo mňa pýtala dvadsaťosem eur. S povzdychom som zaplatila a s ťažkými taškami som sa vliekla domov. Teraz by sa mi tu zišiel Toby. Bože, kvety! Sú ešte tam? Naraz som pridala do kroku. Boli tam, a zdali sa mi ešte krajšie ako predtým. Zrazu som bola šťastná. Potom som si všimla lístoček.

Rád by som ťa znova videl. 0904 774 156

„Idete poriadne neskoro, viete o tom? Návštevné hodiny predsa už dávno skončili.“

Sestrička v bielych šatách na mňa prísne pozrela.

„Viem, viem, viem. Ale skôr sa mi naozaj nedalo. Prosím, môžem ho vidieť?“

„Viete, stále sa pýta, či ste tu náhodou neboli a vždy je taký sklamaný, keď poviem nie. A teraz sa sem dovalíte ako veľká voda a chcete, aby som vás k nemu pustila, hoci nemôžem.“

Prosebne som sa na ňu pozrela a v duchu som rozmýšľala, prečo z nemocnice robia väzenie. „Dobre, dobre, poďte. Ale robím to preňho, nie pre vás. Poteší sa.“

Starkého úsmev naozaj hovoril, že ma rád vidí.

„Posaď sa, dieťa moje. Kde si sa mi túlala?“ spýtal sa ma s láskou v hlase. Mala som ho veľmi rada, no nechcela som sa naňho veľmi viazať. Ďalšiu stratu by som už celkom iste neprežila.

„Starký, rada ťa vidím. Pozri, toto je pre teba.“ Podala som mu bonboniéru.

„Ďakujem, to si naozaj nemusela. Máš ešte dosť peňazí? A čo vôbec robíš celé dni, že ma ani pozrieť neprídeš?“

„Vieš, že neznášam nemocnice. Kedy ťa pustia?“

Starký chvíľu mlčal, než prehovoril. Zahľadel sa na mňa pozorným okom ktorému nič neujde. „Trápi ťa niečo?“

Áno. Bála som sa. Hrozne som sa bála. Bála som sa smrti. Vzala mi všetko, čo mi bolo milé.

„Nie, starký, všetko je v poriadku.“

„Podaj mi, prosím ťa, pohár vody, čo leží na tom stolíku.“ Podala som mu ho a on sa napil veľkými dúškami.

Potom prehovoril. „Viem, že si si prešla všeličím, že nie si úplne neviniatko. Viem, že mi nepovieš, v čom zase lietaš, ale neviem, ako ti mám pomôcť.“

Jeho hlas znel veľmi ustarostene.

„Starký, budem v poriadku. Neboj sa o mňa. No už budem musieť ísť.“

Pobozkala som ho na čelo a usmiala som sa. Keď som vyšla spred nemocnice, vedela som presne, čo potrebujem.

Zapálila som si, fajčila a kráčala domov. Myslela som na Tobyho a začali ma prepadať čierne myšlienky, zrazu som mala pocit, že Toby ma chce len využiť. Nevidela som totiž iný dôvod, prečo by sa chcel so mnou baviť. Prečo ma oslovil? Prečo tam nechal tie kvety? Prečo mu na mne záleží? Nikomu na mne nezáležalo a ja som si už zvykla. Prečo zrazu on? Vedela som, že kým mu nezavolám, tak to nezistím. Dofajčila som jednu a zapálila si druhú. Potom som si sadla na múrik a z papieriku odpísala to telefónne číslo.

„Haló?“

„Tobby, si to ty?“ Hlas sa mi neuveriteľne triasol. Rýchlo som si potiahla a vydýchla.

„Áno, som to ja. Vanessa, však? Som rád že voláš. Stretneme sa?“

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zoslaný z neba - 2. kapitola: