OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zoslaný z neba - 5. kapitola

19.02.2013 (16:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 669×

Otvorila som oči a chvíľu som nechápala, kde presne som. Na zemi bol starý koberec, aký mal starký.

Takže som u starkého. Posadila som sa na posteľ. Moment, pomyslela som si, toto nie je posteľ. Gauč. Ležala som v obývačke.

Pomaly som si začínala spomínať, čo sa to vlastne stalo. Pripadalo mi to všetko ako sen, ale vedela som, že je to na sen príliš dlhé. Bol to môj život. Ale teraz som si pripadala, akoby som bola na začiatku, a nič z toho sa nestalo. Ako keď sa človek zobudí po opici a je úplne vygumovaný.

Na stole ležala škatuľka. Skvelé! Presne to som potrebovala.

Odhodila som deku, ktorou ma zakryl Toby, keď ma večer na rukách doniesol domov.

Vyšla som na dvor a hľadela na vychádzajúce slnko. Počula som žblnkotať potok a niekde v diaľke čvirikať vtáky. Celé to bolo akési zvláštne. Bola som prázdna.

Po včerajších vyplakaných slzách a ostrej bolesti, ktorú som cítila, už neprišlo nič. Žiadne nočné mory, žiadne ďalšie trápenie. Žiadny smútok, žiadna radosť. Iba prázdno.

Otvorila som škatuľku. Bola prázdna. To je snáď nejaký vtip? Potom som si všimla papierik. Vytiahla som ho a chvíľu som rozmýšľala nad tým, či ho roztvorím.

Nepotrebuješ to. Choď do lesa a tam nad všetkým porozmýšľaj.

Zasmiala som sa nad touto radou. Nad čím mám rozmýšľať?

No povedala som si, že ísť do lesa nemusí byť taký zlý nápad. Najmä keď je vonku tak príjemne.

Po hrozne dlhej dobe, ktorú by som mohla nazvať aj večnosťou, som otvorila malý šuflík v mojom stole a vytiahla z neho starý zošit v pevnej väzbe. Kedysi to bol môj denník, potom som si tam zvykla písať rôzne citáty a myšlienky, ktoré ma počas dňa napadali, a neskôr príbehy a básne, ktoré som si vymýšľala. Od kedy som bola u starkého, ešte som ho nepoužila. No teraz som v dome našla jednu ceruzku a konečne som vyrazila von.

Sadla som si na môj obľúbený pníček pri rieke, otvorila som zošit a hľadela na prázdnu stranu. Vôbec som nevedela, čo chcem napísať.

Sedela som tak asi päť minút, a začala som sa cítiť naozaj trápne. O čo sa teraz akože snažím?

Zrazu zo zošita vypadla fotka. Zdvihla som ju, pozrela sa, a zrazu sa mi ceruzka sama rozbehla po papieri. Písala som a písala, ani som poriadne nevnímala čo. Prestala som, až keď som nemala kde písať.

Zrazu som sa cítila o niečo lepšie. O niečo silnejšia, ako predtým. Pohľadom som prebehla poslednú vetu, ktorú som napísala. Zaujalo ma tam jedno slovo. Nádej.

Už som sa viac nepozrela na tú fotku. Roztrhala som ju, a po kúskoch hodila do rieky. Na tvári mi pohrával víťazoslávny úsmev. Spokojne som pozorovala, ako rieka odplavuje toto trápenie preč. Pohľad mi padol na môj zošit. Čo s ním?

„Nerob to, toho by bola škoda,“ ozval sa za mnou hlas. Naľakane som sa strhla. Toby.

„Ahoj,“ pozdravila som sa.

„Môžem?“ pristúpil ku mne a vzal môj zošit. Klesla som na zem, hlavu si oprela o pník a privrela som oči, ako mi do nich svietilo slnko. Listoval zošitom, a ja som čakala, čo na to povie.

„Pekne píšeš,“ ozval sa napokon.

„Ďakujem.“

Nevedela som, čo viac mám povedať.

„Chceš sa tomu venovať profesionálne?“ spýtal sa ma zrazu.

Nechápavo som sa naňho pozrela.

„Ako to myslíš?“

Zasmial sa. „Či nechceš byť spisovateľkou.“

„Nikdy som nad tým nerozmýšľala,“ odpovedala som po pravde.

„Tak by si mala. Myslím, že máš talent.“

„Ďakujem. Ale ja si nemyslím, že je to niečo extra.“

„A čo by si teda chcela robiť?“

Zamračila som sa. Ako vždy sa pri ňom rozhovor vydal smerom, ktorý sa mi nepáčil.

„Nerozmýšľam nad budúcnosťou.“

„A nad čím teda?“ položil mi ďalšiu zložitú otázku.

„Veď... vieš, čo sa mi stalo.“

„Áno. To je minulosť. A čo bude ďalej?“

Ak som sa pred chvíľou cítila prázdna, a potom na okamih spokojná, že som sa dokázala vyrovnať s jednou fotkou, teraz som cítila úzkosť a strach.

„Ja... Ja neviem,“ zašepkala som. „Neviem, čo chcem. Nikto mi už neostal.“

„A čo starký?“

Mal pravdu. Prikývla som a slabo sa usmiala.

„Čo by si želal on?“

Na chvíľku som si predstavila starkého tvár. Ako sa na mňa usmieva, a ako sa mu na čele tvoria hlboké vrásky, pretože si robil o mňa starosti.

„Chcel by, aby som bola šťastná,“ prekvapene som povedala.

„Tak vidíš.“

Vstal a podal mi ruku.

„Je čas pohnúť sa ďalej.“

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zoslaný z neba - 5. kapitola: