Zoslaný z neba - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Niečo z Vanesiných myšlienkových pochodov...

20.02.2013 (16:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 706×

Znova som sedela opretá o pník a v ruke zvierala môj zošit. Z času na čas som v ňom zalistovala a prečítala si niečo z mojich myšlienkových pochodov, z mojich obľúbených citátov, ktoré boli pre mňa ako heslá pre život, a tiež pár z mojich príbehov.

Ten najdôležitejší sa ešte len písal. Len pred pár dňami som mala pomerne jednoduchý plán. Keď starký zomrie, zomriem aj ja. Urobila by som to aj skôr, no bol by to ďalší človek, ktorému by som spôsobila bolesť. Ďalší na zoznam ľudí, pre ktorých budem v pekle ochotne znášať oheň. Ak peklo je. Bála som sa ho, neverila mu, no niekedy si želala aby bolo a aby som mala to, čo si zaslúžim. A niekedy som už nechcela viac trpieť stratou nielen "pravých priateľov", ale najmä nenarodeného dieťaťa, pre ktoré som bola vrah a rodičov, ktorí mi dali všetko a ja im nič. Vtedy som túžila len po smrti.

No zrazu som mala všetko prehodnotiť, mala som skúsiť zabudnúť na minulosť, alebo sa aspoň netýrať vlastnými výčitkami a nájsť nový zmysel života a šťastie.

Toby. Od začiatku, ako som ho videla pri dverách a hľadela do jeho modrých očí, som vedela, že je iný a prišiel mi pomôcť, aj keď som netušila, kto to je a za akým účelom prišiel. Nevedela som to ani do tohto pekného letného večera, ako som sedela opretá o pník a pozorovala západ slnka.

Dni pri ňom plynuli rýchlo. Starkého pustili z nemocnice a vlak sa vydal po nových, dosiaľ neznámych koľajách. Chodili sme spolu von do lesa, bláznili sa pri rieke, robili si pikniky na lúke, raz sme si dokonca zašli do mesta do kina, no aj tak sme väčšinu času trávili niekde sami na ničím nerušenom mieste.

Toby nerozprával veľa, a ak niečo povedal, nikdy to nebolo len tak odveci. Kládol mi veľa otázok a nútil sa ma nad všetkým zamyslieť. Po čase o mne vedel viac ako ktorýkoľvek iný človek. Len ja o nom stále nič, lebo sa úspešne vyhýbal mojim otázkam ohľadne jeho osoby a vždy šikovne zmenil tému. Starký si ho veľmi obľúbil, bolo medzi nimi akési tiche spojenectvo na moju ochranu.

Čoskoro sa k nám nasťahoval, aj keď len dočasne, kým si v meste nenájde podnájom a prácu. Podľa jeho slov sa pohádal s otcom a odišiel do tejto zapadákovskej diery za svojim bývalým kamarátom Rišom, s ktorým si však neporozumel. S Rišom som nehovorila, odkedy mi Toby namiesto neho doniesol tú zásielku.

Abstencia bola pre mňa ťažšia, ako som si myslela. Chýbal mi alkohol aj cigarety, no vďaka Tobyho prítomnosti som to úspešne zvládala a zabúdala na tú chuť na jazyku.

On bol teraz moje všetko. Tak veľmi sa snažil urobiť ma šťastnou a veselou. Nevedela som posúdiť, na koľko sa mu to darilo, ale vedela som, že ho nemôžem sklamať. To posledné, čo som chcela bolo stratiť ho. Starký a on. Zmysel života.

Chceli, aby som bola šťastná, ale ja som ešte nevedela, čo presne to znamená. Zavrela som oči a predstavovala si Tobyho tvár, jeho modré oči, jeho pery, pohľadom som schádzala nižšie a nižšie...

Zrazu mi napadlo, čo by ma mohlo urobiť šťastnou.

Ako som kráčala k nášmu domu, v hlave sa mi rodil plán. Opäť som to bola ja, moje staré ja, ktoré po niečom túžilo a nezastavilo sa to, kým to nezískalo. Za oknami sa svietilo a dnu som videla starkého, ako sa rozpráva s Tobym. Pod bielym tričkom sa mu napínali svaly. Oblizla som si pery, prehrabla vlasy a sebavedomo vykročila dnu.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování