Zrodená z popola 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Emily sa nám pomaly snaží spamätať, avšak nepodarí sa jej to tak, akoby dúfala. A nakoniec spraví osudové, avšak chybné rozhodnutie. Alebo nie?

21.01.2011 (12:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 939×

3. kapitola

Doma, tak ako vždy, nikto nebol. Zavrela sa do izby a skočila do postele. Nezabudla si pretiahnuť cez hlavu prikrývku a zacítila vôňu aviváže, ktorú bolo cítiť z návlečiek. Dnes ani len nepomyslela na rozchod s Mattom, samozrejme okrem rána. No keď bola takto sama v prázdnom dome... Akosi to na ňu zaútočilo. Aj keď nechcela, začala spomínať na všetky krásne chvíle s ním. Po tvári sa jej začali kotúľať slzy. Zotrela si ich chrbtom ruky, hlavu zaborila do vankúša. Pred okolitým svetom držala formu. Hrala sa na tvrďasa. Vo vnútri však bola ako malé ustráchané dievčatko, ktoré volalo po pochopení.

Všetko to na ňu doľahlo. Nathan v nemocnici, prosiaci Matt a dokonca aj ľstivý výraz Caroline. Presne ho videla vo svojej mysli, bol taký chladný, nenávistný a zároveň odmeraný. Mala chuť sa jej pomstiť, no ihneď to zavrhla. Predsa nebude ako ona, urobí to presne ako v tom slohu. Udrží si svoju vlastnú tvár a hrdosť. Bola plná odhodlania, no ani to nestačilo, aby sa necítila sama a odvrhnutá. Na takéto myšlienky vždy potrebovala Nata. To on ich statočne ako rytier v ťažkej zbroji zaháňal už len svojou prítomnosťou. Rozhodla sa, ide za ním.

V nemocnici neboli návštevné hodiny, a tak sa za Nathanom nedostala. Márne sa snažila obmäkčiť tú starú sestričku, avšak bola to hnusná zakomplexovaná ježibaba. Ani okno nepripadalo v úvahu, pretože Nate mal izbu na druhom poschodí.

Bolo jedenásť hodín večer a Emily sa ešte nechcelo vrátiť do toho opusteného domu. Voľba bola jasná - Bar u Steva. Je to malá, zvonku ošarpaná, budova. Zdanie však klame. Keď vstúpite dnu, ohromí vás atmosféra. Hudba na plné pecky, parket s tancujúcimi ľuďmi a mierny cigaretový smog. Bolo to Emiline najobľúbenejšie miesto. Samozrejme, až po parku. Podišla k barovému pultu a pozdravila barmana, ktorý k nej stál chrbtom. Otočil sa, oči sa mu rozžiarili, keď spoznal osobu pred sebou.

Mal hranaté rysy tváre a vysoký bol asi sto osemdesiat centimetrov, krásne modré oči a tmavé dlhšie vlasy. Na sebe mal vyblednuté Levisky, ktoré zvýrazňovali jeho postavu, tričko so zábavnou podtlačou a cez to mal jeho, ako hovorieval, špeciálnu zásteru.

„Bože, tak dlho som ťa nevidel,“ zvreskol k nej, aby ho vôbec počula cez burácajúcu hudbu.

„Boh síce nie som, ale rada ťa vidím, Steve.“ Emily sa na rozdiel od neho priklonila k Steveho uchu, aby si nemusela ničiť hlasivky.

„Kde máš Nata?“ spýtal sa prekvapene. „Veď vždy chodíte spolu.“

„To je na dlho,“ odbila ho a snažila sa previesť tento rozhovor na inú tému.

„Tak mi nalej, to čo vždy, prosím.“

„Ako si želáš,“ odpovedal a postavil pred ňu grepový džús. Vypila ho na dva hlty a poprosila o ďalší. Tentokrát však s vodkou. Steve len pochybovačne zodvihol obočie.

„Tak, čo sa stalo?“

Tvárila sa, že o ničom nevie.

„Piť niečo alkoholické som ťa videl len raz v živote, aj to len preto, že si bola v šoku. To bolo tuším vtedy, keď si zrazila susedovho psa,“ objasnil jej, zatiaľ čo Steva prebodávala zlovestným pohľadom.

„Nepripomínaj mi to!“ napomenula ho a poprosila o ďalšiu vodku.

„Niežeby som nebol rád, že sa chceš opiť akurát v mojom bare, ale... Hmm...“ Odmlčal sa a svoju ruku položil na tú jej. „Ideš na to príliš rýchlo. Nepreháňaj to. Neviem, čo sa stalo, a keď mi to nechceš povedať, nemusíš,“ uisťoval ju. Myslel to dobre.

Em zodvihla hlavu, a keď sa pozrela do jeho tváre, bolo rozhodnuté. Všetko mu povie, pomôže jej to. Nadýchla sa a začala.

„Včera som sa rozišla s Mattom.“ Steve nahodil ľútostivý výraz a pokynul jej rukou, aby pokračovala. „Ani ma to veľmi netrápilo.“ Snažila sa ho vyviesť s omylu. „No dnes, keď sme boli s Natom v parku, sedel na strome. Hádzala som mu vodu. A on nestihol zareagovať a trafila som ho. Normálne! Surovo som na ňom spáchala atentát fľašou. Spadol zo stromu rovno na hlavu. Má rozbité čelo a silný otras mozgu. Ani si nevieš predstaviť, ako som sa oňho bála. A ten pocit viny. Bŕŕ, strašné.“ Nadýchla sa a pokračovala. „No a keď som prišla domov, ako inak, nikto tam nebol. Nejako to na mňa všetko doľahlo a ja som si šla vyplakať oči. Potrebovala som Nathana, no tá striga v nemocnici ma za ním nechcela pustiť, a tak som zakotvila tu,“ dokončila svoj monológ. Mal pravdu, naozaj sa jej uľavilo, keď to zo seba všetko dostala. Súcitne ju pozoroval a nakoniec ju objal.

Em vypila ďalších šesť kôl a svet sa s ňou točil dookola. Steve sa ani nečudoval, keď začala pomaly padať zo stoličky. Zavolal jej rodičom a dohodol sa s nimi na odvoze. Súhlasili, že si po Emily prídu. Asi o polhodinu neskôr sa vchodové dvere rozrazili a on začal ľutovať, že ju domov neodviezol sám.

Matka, keď zbadala svoju dcéru, len niečo rozhorčene povedala svojmu manželovi a pokynula rukou k podnapitej Emily. Podišiel k nej, ruky jej položil na plecia.

„Ideme,“ zavelil rozhodným hlasom a zaťahal ju za ruku. Nemala silu vzpierať sa. Takpovediac, bolo jej úplne jedno, čo sa bude diať.

Doniesol Emily až k autu. Musel ju držať, aby nepadala, pretože jej nohy sa splietali do seba. Nasilu svoju dcéru vtlačil dnu a proti jej úteku sa poistil detskou poistkou. Nakoniec sám nasadol do auta, vyštartoval z parkoviska raketovou rýchlosťou, ale stále mlčal. On na rozdiel od svojej manželky neobviňoval z tohto incidentu Em, on obviňoval seba. Zlyhal ako otec a až teraz mu to došlo. Emilina mama to takto ani náhodou nebrala.

Otočila sa na sedadle, aby čo najlepšie videla Emily do tváre, a vysokým sopránom spustila áriu výčitiek a nadávok.

„Ako si nám to mohla urobiť? Vieš aké dôležité sme mali s otcom jednanie? Vždy musíš byť stredobodom pozornosti. Ako keby nestačilo, že si drzá, protivná a tvrdohlavá. Nie! Ty musíš byť ešte aj feťák a opilec,“ pokračovala v obviňovaní.

Keď sa šla nadýchnuť k ďalšiemu prívalu, týchto agresívnych viet, Emily ju prerušila.

„Tak ja musím byť stredobo... dom? Neznášam ním byť. A čo ma je po vašom stret.. stretnutí? Nikdy tu nie ste! Ani keď vás potrebuje... m. Tak sa teraz nesprávaj, nesprávaj ako rodič, pretože ním... rozhodne nie si. A ako vieš, že som... Ble, hento všetko, keď ma ani nepoznáš.“ Snažila sa hovoriť súvislo, avšak zostalo to len pri tej snahe.

Chcela konečne povedať tej osobe, ktorú mala nazývať mama, všetko, čo mala za tie roky na srdci.

„Nie si vôbec vďačná,“ mrmlala si pod nos Emilina matka.

„Nie, to ty vôbec nepočúvaš. A ja si ti aj tak ničím neodvďačím, tak načo sa snažiť? Kedy si ma naposledy pochválila?“

„Čo to sem pletieš? Prečo nemôžeš byť aspoň na chvíľu taká, ako tvoja sestra?“ kričala ďalej.

Emily sa pod náporom bolestivých spomienok nahrbila.

„Ako sa opovažuješ? Hanny bola jediná, ktorá ma v tejto rodine mala rada.“ Tak toto už prehnala. Ako sa opovažuje vyťahovať jej staršiu sestričku? Len tá ju vždy podporovala. Len pri nej nemala pocit, že je len odstavený vlak na druhej koľaji.

„Bolo to milé a múdre dievča. Anjelik s modrými očami. Zatiaľ čo ty... Ty si len obyčajný rozmaznaný zmätok. Nevážiš si život a ani nás.“

„Zastav!“ kričala Emily z plných pľúc. „Okamžite.“

Otec nereagoval a ďalej sa venoval riadeniu. Začala teda, neznesiteľne kričať a jojkať akoby od bolesti. Na to už reagoval. Otočil sa dozadu, no to nemal robiť. Črieda jeleňov, ktorá práve prebiehala cez cestu sa im stala osudnou. Auto prudko vrazilo do vydesených zvierat a spravilo pár kotrmelcov. Emily počula výkrik, a potom upadla do milosrdnej tmy.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování