OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola 9. kapitola

23.03.2011 (16:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 872×

9. kapitola

V ušiach jej hučalo, to, ako sa zrýchlila frekvencia jej srdca. Aj keď by sa možno dalo povedať, že v tej chvíli by sa v jej krvi nedorezal. Telo jej zmeravelo a ona som sa obávala, že jej chorý mozog zas niečo pomotal. Zrazu sa však niečo zmenilo a ona mala čo robiť, aby nevybuchla smiechom.

„Chceš mi povedať, že také chlapisko ako je Main alebo Cone... Že sú horiace vtáky?“ Tá predstava bola ešte vtipnejšia, keď si predstavila vzbĺknutú lastovičku s podobou jedného z nich. A, že to bola teda svalnatá lastovička.

„ Nie tak celkom, ale v podstate si to vystihla. Chceš vedieť detaily?“

„Hmm, hej.“ Po hranom premýšľaní nadšene vyskočila.

„Päťsto štyridsať rokov. To bol cyklus, kým sa jeden bájny fénix zrodil z popola a znova sa ním stal. My sme desiati, teda aj s tebou a sme zraniteľní. Príroda tento cyklus vydelila a tým pádom nám to trošku skomplikovala. Ak ťa vážne nezrania a tým pádom sa tvoj cyklus neposunie, bude s teba popol raz za päťdesiat štyri dní. Pôvodne to boli roky, ale akosi sme potrebovali regeneráciu našich tiel častejšie a častejšie, tak sa nám príroda prispôsobila. Keď budeš vtákom, zmení sa ti aj metabolizmus a ty máš potom na týždeň o potravu postarané, pretože žiješ s rannej rosy a vlahy vo vzduchu. Výhodné v čase ekonomickej krízy, však?“ zasmial sa. Blbec, ani toto nebral vážne.

„Povedal si, že ak ma vážne nezrania, ostane ten cyklus neporušený. Ako vážne nezrania?“ Emily svoju zvedavosť nemienila držať na uzde a najradšej by sa dozvedela všetko naraz.

„No, ak budeš smrteľne zranená, tvoje telo začne niečo ako imunitnú obranu a z teba ostane kôpka popola až po kým znovu nevyjde slnko. Je to opatrenie proti smrti. Žiješ večne, umieraš večne a rodíš sa večne. Nikdy nekončiaci proces,“ objasnil Archi a začal niečo hľadať v šuplíkoch. Nakoniec vytiahol nejaké papiere.

„Aha,“ povzdychla si Em, nie veľmi inteligentne. „Znamená to, že nikdy nezomriem celkom?“

„Myslíš tým, či ťa môžu zabiť nenávratne?“ Prikývla. „Áno. Aj my máme svoju Achilovu pätu, našťastie len ako ľudia. Takže si daj extra pozor na malíček, ľavá ruka.“

Emily sa zahľadela na ten malý prst a pochybne pozrela na Archa. Ten len nevinne pokrčil ramenami.

„Vieš Emily, je tu ešte jedna maličkosť,“ opatrne začal. „Teraz, keď už toto všetko vieš... Mala by si sa sem presťahovať a žiť s nami. Musíš absolvovať výcvik a potom budeš chodievať aj do akcií.“

„Ale... Ja... Nemôžem. Čo Nate? Nemôžem ho opustiť. Nechcem ho opustiť. To on mi bol oporou, nie len teraz. Preboha, veď to on ma držal celý život nad vodou. To ho teraz, mám len tak, bez vysvetlenia, nechať na pokoji?“ Archi videl to zúfalstvo v jej očiach.

„Vieš, že sa to nedá. Ty budeš žiť večne a čo on? Uvedomuješ si, že zomrie? Chceš mu vziať normálny život s manželkou, deťmi, vnúčatami a nejakou poctivou prácou?“ Mal pravdu. Nemohla mu predsa vziať jeho budúcnosť. Ale bol to Nathan, jej Nate. Odvrátila hlavu, aby Arch nevidel slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci.

„A keby som proste zostala s ním? Keby som sa sem nepresťahovala. Nedalo by sa to?“ Hlas sa jej chvel.

„Bola by si strašne nebezpečná aj preňho a aj pre všetkých okolo. To ti nemôžem dovoliť.“ Nesúhlasne krútil hlavou.

Emily vzlykla, tvár mokrú od sĺz utrela do rukáva.

„Pôjdem s tebou pre veci a už dnes môžeš spať tu. Naplánujeme výcvik a ostatné detaily. Bude to dobré, neboj sa,“ upokojoval ju.

Cestou tam bola ako cesta na popravu. Vedela celkom presne odhadnúť Natovu reakciu a po pravde sa jej celkom bála. Nechcela mu ublížiť a aj tak vedela, že tak urobí. A mala pravdu. Keď mu oznámila, že odchádza, prvý chcel vedieť dôvod. Nevedela mu ho dať. Kým si pobalila všetky veci, Nate rozbil nejaký nábytok a vykričal si na nej hlasivky. Odchod bol o to emotívnejší. Už nekričal, len plakal. Nemohol pochopiť, ako ho mohla opustiť kvôli chlapovi, ktorého spoznala pred dvoma dňami. Bol na dne a to bola aj Emily. Ničilo ju vidieť, ako mu tie slané kvapôčky stekajú po lícach. Hlavne keď si bola vedomá toho, že Nate len tak neplače. Neplakal ani keď mu oznámili, že jeho otec spáchal samovraždu, dokonca ani na jeho pohrebe. A teraz plakal. Plakal, keď nastupovala do auta, plakal, keď zašla za roh ulice. Cítil sa, akoby jedna jeho časť odišla s ňou.

Emily sa cítila pod psa. Nenávidela sa za to, čo mu vyviedla. Ani Archibald ju nedokázal upokojiť. Už týždeň bola zavretá v svojej provizórnej izbe v Centre a odmietala vyjsť alebo s kýmkoľvek komunikovať. Mala toho akurát tak dosť. Chcela ísť do ich parku, navštíviť ich lavičku, sadnúť si pod ich strom a pozorovať spod neho nebo. Zdvihla sa z postele. Po celodennom ležaní sa jej zakrútila hlava, a tak si znovu sadla. Zhlboka sa nadýchla a prešla cez celú izbu a po týždni otvorila dvere.  Objavil sa pred ňou Arch s kľúčikmi v ruke. Bez slova ich vzala. Archi to bral ako nutné zlo.

„Proste sa cez to musí preniesť,“ odpovedal všetkým, keď sa dožadovali odpovede na otázku, ako jej je.

Emily nasadla do Bentley a s plynom až na podlahe vyrazila k mestu.

Park bol plný detí. Práve začínajúca jar vylákala mladé mamičky aj s ich ratolesťami na poludňajšie prechádzky. Obzerala sa okolo seba a užívala si radosť ostatných.

Najprv navštívila strom, no po troch štípancoch od milých mravčekov ju omrzel. Ďalším bodom na programe bola lavička. Už z diaľky spozorovala, že na nej niekto leží.

„Asi nejaký bezdomovec,“ povzdychla si. Vždy jej bolo ľudí bez domova ľúto, aj keď ju matka presvedčovala, že si za to môžu sami.

Chlap na lavičke bol zarastený, špinavý a neuveriteľne smrdel. V ruke držal fľašu alkoholu a spal. Ľudia naň hádzali znechutené pohľady a zakrývali deťom oči. Prezerala si ho, ani za svet nevedela prísť na to, čo jej prišlo povedomé. Plné pery, úzky širší nos a jazva na čele.

„Jazva!“ vykríkla. „Preboha, Nathan, čo si to urobil?!“

Podišla ešte bližšie k mužovi a drgla doň.

„Vstávaj,“ snažila sa ho prebudiť. Hurá, úspech. Muž otvoril oči a niečo nezrozumiteľne zamrmlal.

„Nathan vstávaj, ideme,“ prikazovala. Ten sa len dezorientovane otáčal okolo seba.

„Emily? Čo tu robíš? A ako som sa sem do čerta dostal ja?“ Zadíval sa na ňu. Ruka mu vystrelila k obočiu, aby si chránil výhľad pred slnkom. „Au, bolí ma hlava.“

„Tak ti treba,“ zavrčala Emily. Neuveriteľne ju štval. Ona sa trápi, čo s ním bude a potom ho nájde spitého na lavičke. „Si vôbec normálny? Ako si to predstavuješ? Ako sa asi musí cítiť tvoja mama? Správaš sa ako nevďačný bas...“

„Ako čo bastard? Ale to ja som! Som hajzel, pretože som ťa chcel pri sebe. Pamätáš sa na naše kamarátstvo až do smrti? Som hajzel, pretože som si myslel, že ak raz bude jeden z nás odchádzať, aspoň sa poriadne rozlúči. Pretože som bol na dne a strachoval sa, čo s tebou je? Či ťa ten tvoj Archinko nezabil a niekde nezakopal? Uvedomuješ si, aké to pre mňa bolo?“

„Si opitý, poď pôjdeme,“ snažila sa ignorovať jeho výčitky.



Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola 9. kapitola: