OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola Prológ + 1. kapitola

15.01.2011 (12:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1356×

Prológ

Ak srdce človeka vzplanie, len ťažko sa hasí. Polejeme ho vodou a zmení sa na kameň. Pukne a znova sa už nezlepí. Nie je to kosť, aby zrástla, je skôr ako sviečka. Nahrejeme vosk a zlepí sa dokopy. No stopa tam zostane. Akási jazva na duši. No čo ak vzplanie celé telo? Upálenie je vraj najbolestivejšia smrť. Fakt neviem, ako to zistili. Pýtali sa snáď tých ľudí? V tomto prípade sú pochybnosti na mieste. Niečo na tom však bude, keď sa dusíte, len pokojne zaspíte. Keď sa topíte, do pľúc sa vám buď dostane voda, alebo sa vám stiahne hrdlo a vy sa zadusíte. Keď sa obesíte. Hm... Buď sa vám zlomia väzy, alebo sa taktiež zadusíte. Vykrvácanie, no rany štípu, nie? A tiež len zaspíte. Lieky, len spánok. A upálenie? Zaspomínajte, ako ste fňukali, keď vám frkol na kožu horúci olej z panvice. Tak aká smrť bolí najviac?

Smrť tých, čo sú nášmu srdcu blízki.

Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti.

Antoine de Saint-Exupéry

1.kapitola

„ Kde bolo, tam bolo... Nie, nie! To už je obohraté.“ Tak tento pokus ju stál ďalší skrčený papier a zároveň poslednú medzierku v koši.

„Nikdy sa nevzdávaj, nikdy sa nevzdávaj,“ opakovala si neustále popod nos.

„Čo takto... Za horami, za dolami... Bŕŕ, hlavne to nie.“ Prudko vstala a hodila napoly zlomené pero na hromadu učebníc, ktoré ležali na stole. Absolútne nechápala, ako môže tá stará striga chcieť, aby napísala ten prekliaty sloh. A ešte jej zadala tak absurdnú tému.

„Nič by som nepovedala, kebyže mi zadala nejakého spisovateľa sto rokov po smrti, ale napísať rozprávku podobajúcu sa rytierskemu eposu? Čo je to za nezmysel, preboha? Pôjdem sa sťažovať a najlepšie hneď zajtra. Ten starý dedo, čo sa hrá na riaditeľa, si ma isto rád vypočuje,“ hundrala a prechádzala sa po miestnosti ako zúrivá puma v klietke.

„Miláčik, s kým sa to rozprávaš?“ kričala na ňu mama z kuchyne. Len si zúrivo odvrkla.

Vyrazila s izby, ešte stihla zakričať, že sa vráti do zotmenia, a už bola na ulici. Bundu nepotrebovala, bolo mimoriadne teplé leto. Ruky si vrazila do vreciek a namierila si to rovno do mestského parku. Rada sedávala na lavičkách a pozorovala ľudí okolo seba. Vždy tam bolo plno a často si predstavovala, ako to asi vyzerá zhora. Možno ako mravenisko alebo ako včelí úľ.

„Au, neviete dávať pozor?“ Otočila sa naštvane, keď jej niečo narazilo do hlavy.

„Prepáč, Emily, zmenil sa vietor a tá lopta... Ona zmenila smer a vieš.“  Mal čo robiť, aby sa nerozosmial na plné hrdlo. A tak bolo očividné, že si z nej jej najlepší kamarát opäť vystrelil.

„Nate, toto mi nerob.“ Prosila ho, zatiaľ čo na jej perách sa objavil dnes prvý úsmev.

„Popremýšľam.“ Chytil ju do náruče, akoby ju chcel objať, a zatočil s ňou vo vzduchu. Rozosmiala sa nahlas. Keď ju položil na zem, nahodila hraný hnev a premeriavala si ho od hlavy až k päte. Nate mal hnedé vlasy a zelené oči, postavu mal strednú a najkrajší úsmev, aký kedy videla. Jeho zmysel pre humor bol jedinečný a často až bolestivý.

„Čo by som si bez teba počala,“ povzdychla si a zakrútila hlavou.

„Ale to je celkom očividné Em, nič.“ Zatváril sa, akoby nič nebolo jasnejšie, a zohol sa po futbalovú loptu.

„Inak čo nové s Caroline?“ spýtala sa len akoby tak medzi rečou a nenápadne sa snažila odviesť tému inam.

Nathan si len povzdychol.

„Takže nič. Skúšal si jej to vysvetliť?“ Bože, liezlo to z neho  ako z chlpatej deky.

Tento raz pokrútil hlavou na znak súhlasu.

„No zjavne ti nie je príliš do reči,“ konštatovala. „Predpokladám teda, že to nepochopila. Ja som ti stále vravela, že to nie je baba pre teba. Ktorá normálna by žiarlila na kamošku svojho frajera, ktorého pozná od škôlky a vie, že medzi nimi nikdy nič nebude?“

„Ona to pochopila. Ale...“ Smutne sa pozrel na Emily. „Vyspala sa s Mattom.“

Prudko vydýchla vzduch z pľúc a zdesene naňho vyvalila oči.

„To nemyslíš vážne,“ obvinila ho. „Nathan, tie tvoje žarty už prestávajú byť vtipné.“ On len zakrútil hlavou.

„Nie, to by neurobil.“ Vedela, že klame samú seba, urobil. Prvá slza jej stiekla po líci. Oprela sa o strom, ktorý bol za ňou, a zosunula sa dolu. Rozplakala sa naplno.

Nate sa statočne ujal úlohy jej utešovateľa a trpiteľsky znášal zmáčanú košeľu a zopár škrabancov na rukách. Aj on mal na tom všetkom svoj podiel viny. To on povedal Caroline, ako má Em veľmi rada Matta. Bol to jej zatiaľ najdlhší vzťah.

„Care je sviňa... Neplač, no ták Emily. Raz by to urobil aj tak, vieš to sama,“ šepkal jej pri uchu a snažil sa vytiahnuť vreckovku zo zadného vrecka nohavíc. Utrel Emily slzy zo začervenaných líc a pomaly, tak aby jej neublížil, ju ťahal zo zeme.

„Si úplne mimo. Musíš sa prebrať... Em, počúvaš ma?“ Mal sto chutí ju prefackať a nakričať na ňu niečo v tom zmysle ako: „Spamätaj sa dievča, bol to debil, mala si ho rada ale je koniec.“

Konečne začala vnímať. Spolupracovala a poslušne kládla jednu nohu pred druhú. Trvalo mu polhodinu namiesto tých sviežich desiatich minút, kým ju dopravil domov. Neveriacky krútil hlavou, keď sa jej mama snažila vnútiť jablkový koláč.

„Dovidenia, pani Vaysiová,“ rýchlo sa rozlúčil, aby sa vyhol zbytočným otázkam. Neskoro. Ten prvý výsluch, ktorý by zahanbil aj najnovšie techniky CIA mu na dnešný deň úplne stačil. Veď hneď pred dverami sa Emilina matka snažila zistiť, čo sa jej milovanej dcérenke stalo. Odbila ju až jeho zúrivá odpoveď:

„Mohli by ste jej pomôcť a nie tu  len tak postávať.“ Vždy bol zdvorilý, no niektorí ľudia ho neskutočne iritovali.

Emilina mama sa zmohla len na prikývnutie. Najprv sa ju márne snažila nakŕmiť, a potom ju uložila do postele. Ani nestihla postrehnúť, kedy sa Nate vyparil z ich domu. Em plakala celú noc, až nakoniec od vyčerpania zaspala.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola Prológ + 1. kapitola: