OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 45.

08.09.2017 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1158×

Kapitola 45.

„... a posledných niekoľko dní sa ťa snažili zohriať a vyliečiť. Boli to veľmi dlhé dni. Nekonečné,“ zakončil svoje rozprávanie Adam. Vyzeral byť strhaný. Unavený. Neupravený. Takmer zanedbaný. No v očiach mal radosť a úľavu.

A to Sam tešilo.

Usmiala sa na neho. „Zostal si. Zostal si so mnou.“ Jej hlas bol skôr zašepkaním. No on ju aj tak počul. Možno kvôli tomu, že sa k nej tak blízko nakláňal.

„Nemohol som ťa opustiť. Nie teraz, nikdy. Možno to zo mňa robí sebca.“

„Keď sme sa spoznali, neostal by si tu.“

Adam sa zasmial. „Lebo vtedy som bol hlupák. Myslel som si, že je jednoduchšie neviazať sa, než riskovať, že sa do niekoho zamilujem a potom ho stratím. Od teba som sa však nedokázal držať bokom. Dostala si sa mi pod kožu. A zbavila ma strachu.“ Naklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo. Následne sa oň oprel tým svojím. Z takéhoto uhlu sa v jeho pohľade doslova topila. „Niekedy ten, kto sa príliš bojí, trpí dvojnásobne.“

Sam si užívala jeho blízkosť. Vstúpil jej do života za divných okolností. No teraz si už nevedel predstaviť, že by ho nepoznala. Ukázal jej, že žiť sa dá aj inak. Dokázal jej, že má cenu. Naučil ju, aby si vážila samu seba. Pred niekoľkými mesiacmi by nedokázala pochopiť, čo na nej niekto vidí, že s ňou chce tráviť čas. Ani dnes tomu úplne nerozumela. Možno sa to nikdy nestane. Vďaka nemu sa však naučila, že nie je správne dovoliť ostatným, aby po nej dupali. To, že ich to potešilo, neznamenalo, že je to správne. Skôr naopak. Je ľudská bytosť. Nie niečia hračka.

Nedovolí ostatným, aby sa k nej tak správali.

Ani len sprostredkovane, keď ju unesú, pretože si myslia, že na to majú právo.

„Zistili ste, kto to urobil?“ ozvala sa nakoniec opatrne.

Adam sa zamračil. „Sam...“ začal, no ona ho nenechala dohovoriť.

„Mám právo to vedieť. Ide o mňa.“

Skôr, ako mohol Adam niečo odvetiť, zamiešal sa do rozhovoru nový hlas: „To je pravda. Máš právo vedieť, čo sa stalo a kto to spôsobil.“ Odtiahla sa od Adama a všimla si, že medzitým, ako sa rozprávali, do miestnosti vošli pán Sanders s jej otcom po bodku. Liz nebola nikde v dohľade. Pravdepodobne sa potichu vytratila, keď ani jeden z nich nedával pozor.

Adam sa postavil vedľa nej z druhej strany a ruky jej zovrel v dlaniach.

Pán Sanders k nej pristúpil. „Ako sa cítiš?“ pýtal a starostlivo.

Pokrčila plecami. Alebo sa o to aspoň pokúsila. Poležiačky to gesto nemalo taký dôraz.

„Ako keby som niekoľko dní strávila v nemocnici.“

Nikto sa na jej pokuse o vtip nezasmial. Aj ona teda zvážnela.

„Tvárite sa, akoby sme boli na pohrebe. Ale všetko predsa dopadlo dobre, alebo nie?“

Namiesto odpovede sa pán Sanders posadil na stoličku, ktorú dovtedy okupoval Adam. „Za všetko je zodpovedný môj syn. Bol síce dostatočne múdry na to, aby nepoužíval na platenie platobnú kartu, ale keď si rezervoval letenku, použil svoje pravé meno. V plánovaní sa nedostal až k falošným dokladom. Keď ho ľudia, ktorých najal Adamov otec, našli, ani sa nič nesnažil popierať. Nevedel, že sme ťa medzitým už našli, takže nám ochotne prezradil, kde ťa nájdeme. Odvtedy ho držíme pod zámkom u mňa v dome.“ Rukami si pretrel tvár. „Ako si nás o to žiadala, políciu sme do toho nemiešali. Takže je na tebe, čo sa s ním stane.“

Sam prekvapene zalapala po dychu. Nie preto, že sa potvrdila identita jej únoscu.

Kvôli tomu, že ona mala rozhodovať o jeho osude.

Toľko moci by predsa nemal mať žiadny človek.

„Ja? Ale ja predsa nemôžem rozhodovať o osude ľudí.“

„Týka sa to teba. Takže teraz tú moc máš,“ odvetil pokojne pán Sanders.

Hoci sa to snažil zakryť, všimla si, ako sa mu trasú ruky.

Bol pripravený prijať akékoľvek rozhodnutie. Ak by mu Sam povedala, že chce, aby zhnil vo väzení, nepriečil by sa. Možno by ho to zničilo a trápil by sa kvôli tomu, ale neuprel by jej to právo. Išlo o jeho syna a hoci urobil niečo zlé, stále ho miloval. To bolo viac, ako si John Sanders zaslúžil. Hnevala sa na neho. Doslova zúrila.

Jeho pohnútkam rozumela veľmi dobre.

Domyslela si to, keď jej Adam všetko porozprával. John si myslel, že jeho otec chce dať Sam peniaze. Možno z nej urobiť dedičku svojho majetku. Akoby pán Sanders ležal na smrteľnej posteli, pritom bol plnší života ako všetci dvadsiatnici sveta. Iracionálne. No na druhej strane nemohla poprieť, že Johna tak trochu chápala. Vedela aké to je robiť rozhodnutia zo zúfalstva. To ju priviedlo k práci, ktorej sa teraz túžil zbaviť. Ona síce nikoho neuniesla, ale dokázala ho pochopiť.

Čo bolo viac ako čudné. Niekedy bola empatia skôr na škodu.

„Nechcem do toho pliesť políciu.“ Pánovi Sandersovi očividne odľahlo. Doslova mu ovisli plecia. No skôr, ako mohla Sam niečo dodať, vložil sa do toho Adam:

„To nemôžeš myslieť vážne. On si zaslúžiť trest.“

„Ja som nepovedala, že si ho nezaslúži. No spravodlivosť a trest nie sú vždy synonymami. Čo by stalo, ak by ho odsúdili, Strávil by za mrežami nejaký čas a potom by vyšiel von bez toho, aby bol skutočne potrestaný. John ma uniesol, pretože bol zúfalý. Myslel si, že ho oberiem o otcove peniaze. Mal by pochopiť, že v živote peniaze nie sú až také dôležité. Oveľa dôležitejší sú ľudia,“ rozprávala oduševnene. „Ak by o peniaze prišiel úplne, možno by ten rozdiel konečne pochopil.“

„Takže chceš, aby som odstrihol. Úplne. Aby nemal prístup k rodinným peniazom a aby sa o svoje živobytie musel postarať sám,“ skonštatoval pán Sanders. „Možno je to až príliš mierne?“ zapochyboval.

Sam potriasla hlavou. „Vôbec to nie je mierne. Pretože jemu to bude pripadať, akoby sa celý jeho svet zrútil. A okrem toho, chcem ešte čosi,“ dodala rýchlo. „Chcem, aby odišiel z mesta.“

„Veľmi umiernené,“ zamumlal ktosi. Najskôr jej otec.

„Ale vôbec nie,“ usmiala sa Sam a v tom geste bolo čosi zákerné. „Odchod z mesta je aj pre jeho ochranu. Ak by som ho niekde stretla, pravdepodobne by som mu vyškriabala oči. Pretože sa na neho naozaj hnevám. Možno sa raz prestanem a možno mu dokonca aj odpustím, za predpokladu, že bude dostatočne odvážny na to, aby za mnou prišiel a o to odpustenie ma požiadal. Ale on to neurobí. Pretože ma bude viniť z toho, že prišiel o domov aj o peniaze. Hoci pokým to mal, nevážil si to.“

„Naozaj do toho nechceš radšej zapojiť políciu?“ skúšal ju ešte presvedčiť pán Sanders. „Ak John príde o všetko, bude ťa z toho viniť. Nechcem, aby ti nejako ublížil.“

„A ja nechcem, aby nejako ublížil vám,“ protirečila mu Sam. „Ak by som do toho miešala políciu, ihneď by sa toho chytili médiá a urobili by z toho celosvetovú aféru. Nikoho by nenechali na pokoji a zo všetkých najviac by toho ublížilo vám, pretože by sa vás pýtali na to, čo si myslíte o správaní svojho syna. Nepotrebujete, aby vás niekto nútil vyčítať si to viac, než si to už vyčítate.“ Sam sa natiahla a pohladila ho po ruke. „Nie je to vaša vina.“

Pán Sanders sklonil hlavu. „A čia chyba to potom je? Deti sa správajú len tak, ako ich rodičia vychovajú.“

„Som si však istá, že vy ste ho nevychovali tak, aby unášal ľudí.“

„Ale niekde som urobil chybu!“ trval na svojom.

Sam pokrútila hlavou. „Chceli ste, aby mal všetko to, čo ste vy nemali. Tak ste mu dali peniaze, ktorých ste vy nikdy nemali nazvyš. Hoci to možno nebolo múdre, nebolo to nesprávne. Váš druhý syn predsa vyrastal rovnako a nezdá sa, že by ma chcel predať na orgány.“

Jej snahu o žartovanie nikto neocenil. Pravdepodobne si nevybrala správny okamih.

„Si príliš veľkorysá,“ obvinil ju pán Sanders.

„K vám? Možno. Ale vy ste mi nikdy neublížili. Vždy ste mi chceli len pomôcť. Ale voči synovi veľkorysosť nepociťujem. Prekročil hranicu. Myslel si, že má právo robiť si so mnou, čo sa mu zachce. No to sa mýli. Na to nemá právo nikto.“

Pravdivosť vlastný slov si uvedomila až potom, čo ich vyslovila.

Adam jej pevne zovrel plece. Nič síce nepovedal, ale nemusel.

To zovretie bolo oveľa výrečnejšie ako slová uznania.

„Bude ťažké dostať Johna z mesta. Odstrihnúť ho od peňazí nebude ťažké. Stačí mu zablokovať účty. Ale prinútiť ho vysťahovať sa...“

Sam sa pousmiala. „Vždy mu môžete povedať, že druhá možnosť by bola odsedieť si trest vo väzení. A tam naozaj nikto nebude pozerať na to, z ktorej rodiny pochádza. Ak niečo, tak mu to len priťaží. Niektorí ľudia sa tam dostali kvôli zúfalstvu, nie preto, že by boli skutoční kriminálnici.“

„Povedala si, že do toho nechceš pliesť políciu,“ namietol jej otec.

„Hej, ale to predsa John nevie,“ zasmiala sa.

Pán Sanders na ňu žmurkol. „Veľmi prešibané,“ povedal uznanlivo. No vzápätí zvážnel. „Nikdy by som si nemyslel, že takto dopadne môj syn. Vždy som vedel, že má peniaze až príliš rád. No nikdy kvôli tomu nebol nebezpečný. Ako rodič som kolosálne zlyhal.“

„Nie je to vaša vina,“ trvala Sam na svojom.

No on jej slová nebral veľmi do úvahy. Akoby ich ani nepočul.

„Keby žila moja Margaret...“ pošepkal opatrne. „John je oveľa mladší od svojho brata. Keď Maggie zomrela, John mal ešte len pätnásť rokov. Bol naozaj v zložitom období. Matka mu chýbala. Bol nešťastný. A mne lámalo srdce vidieť ho takto. Keď za mnou chodil kvôli peniazom, vždy som mu ich dal. Myslel som si, že mu tak na tvári vyčarím úsmev. Až tera si uvedomujem, že som z neho len urobil lenivca, ktorý je zvyknutý na to, že sa nemusí snažiť, aby dostal to, čo potrebuje.“

„Robili ste, čo ste považovali v tom čase za správne.“

„Nebolo to správne rozhodnutie. Len som ho ospravedlňoval tými správnymi dôvodmi. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi by som si to prial, bolo to nesprávne. A teraz za to musí zaplatiť naozaj vysokú cenu.“

„Možno nie je neskoro. Možno sa dokáže zmeniť,“ snažil sa ho utešiť.

„Tomu ani sama neveríš,“ obvinil ju láskavo.

Zasmiala sa na jeho negativizme. „Možno sa mýlim, ale ja sama som dôkazom toho, že je to možné.“ Nebola si istá, že je to možné v prípade Johna Sandersa. Ale už len kvôli jeho otcovi dúfala, že veľmi neklamala. Na zmenu potrebuje aj ten správny impulz. Dúfala, že nepatrí k výnimočnej skupine tých, čo neprijímajú zmenu vôbec.

Pán Sanders sa zrazu postavil. „Pôjdem to teda zariadiť. Adam, myslíš, že by si mi mohol pomôcť?“

Sam netušila, prečo by pán Sanders potreboval pomoc práve od Adama. No ešte viac ju prekvapilo, keď Adam vôbec nenamietal, len ju rýchlo pobozkal na líce a odišiel z miestnosti. Keď si však na stoličku sadol jej otec, všetko pochopila. On s ňou chcel hovoriť a ostatní mu dávali priestor. Bola zvedavá, čo také dôležité jej chce otec povedať. Ale hádala, že to nejako súvisí s ich poslednou hádkou.

„O čom chceš so mnou hovoriť?“ pobádala ho k čomukoľvek, keď tam len tak nečinne sedel.

Jej otec sa pousmial. „Také očividné, hej?“

Len sa na neho usmiala.

Zhlboka sa nadýchol. „Ale máš pravdu, chcem s tebou hovoriť. Chcel som s tebou hovoriť od momentu, keď som sa dozvedel o tej zmluve a pokute a o všetkom ostatnom, na čo som sa ťa nikdy nespýtal.“

Považovala za dobré znamenie, že vinu zobral na seba a nesnažil sa jej nič vyčítať.

„Ak sa nespýtaš, nedozvieš sa odpoveď,“ povzbudila ho, keď opäť mlčal.

„Vieš, ja som to naozaj všetko pokazil,“ priznal takmer zronene. „Keď si ma najviac potrebovala, nebol som tu. Všetko som ti to síce vysvetlil a zdalo sa, že nám to zase bude fungovať. Aspoň tak, ako by to malo fungovať medzi otcom a dcérou. No ja som zabudol na niečo dôležité – ty už nie si malé dievča. Nemusíš sa mi spovedať. Za tie roky si dospela. Stala sa z teba zodpovedná žena. Naučila si sa postarať o seba, o mamu i o Liz. A ja som to všetko spochybnil, pretože som si naivne myslel, že len ja mám právo starať sa o svoju dcéru. Pričom o to právo som sa pripravil sám.“

„Myslel si to dobre,“ upokojovala ho chabo. Hoci jej k tomu zámeru chýbala úprimnosť.

Krivdil jej. Uvedomovala si to. Teraz by to mal vedieť aj on.

„A obaja vieme, ako niekedy dopadnú dobré úmysly,“ skonštatoval sucho. „Pravda je, že som nemal právo spochybňovať tvoj nárok na Lizinu výchovu. Takisto som nemal právo vyčítať ti niečo kvôli práci.“ Povzdychol si. Niekoľkokrát za sebou. „Myslel som si, že keď ti poviem pravdu o tom, prečo som sa vám tak dlho neozval, všetko sa zmení. Ale bol som hlúpy. Myslel som si, že sa môžeme vrátiť k tomu vzťahu, ktorý sme medzi sebou mali predtým. Lenže ty si dospela. Ubehlo príliš veľa času. A na vzťahu musíme pracovať. Takisto na dôvere.“

„Mal si pravdu v tom, že nie som jej matka,“ snažila sa namietnuť, pretože nebola pripravená komentovať zvyšok jeho slov.

Usmial sa na ňu, no krútil pri tom hlavou. „Nie si jej matka. Ale vďaka tebe je tým človekom, ktorým je. Ty si ju vychovala. A ja som to nikdy nemal prehliadať. Alebo podceňovať.“

„Bojíš sa, že by odišla,“ podpichla ho.

„Nie, že by som jej na to nedal dôvod.“

Obaja sa usmiali, no v to geste bolo príliš kyslosti na to, aby sa dalo považovať za radostné. Nakoniec to jej otec nevydržal. Vstal zo stoličky. No nie preto, aby odišiel. Sadol si vedľa nej na posteľ. Akoby sa chcel uistiť, že mu nikam neutečie. Nie, že by to bolo možné. Napojili ju na toľko hadičiek, že by jej útek trval aspoň pol hodinu. Veľmi nepraktické, hlavne ak sa chcela pred niekým ukryť.

Ale pred vlastným otcom by sa nemala chcieť ukrývať.

„Myslíš, že mi budeš schopná niekedy odpustiť to, ako som sa správal?“

Zodvihla obočie. „A čo konkrétne? Vyviedol si toho dosť.“

„Neplánuješ mi to uľahčiť, čo?“ podpichol ju láskavo.

Neobviňoval ju. Uvedomoval si, že za všetko si môže tak trochu aj sám.

Sam však nechcela byť zbytočne krutá.

„To ultimátum. Síce som ho nevyslovil ako riadnu vec, ale obaja vieme, že som to myslel vážne. Bolo to nesprávne. Aj keby som nevedel to, čo viem teraz, nemal som právo čokoľvek ti zakazovať. Nie keď som nemal všetky fakty. Mal som sa viac snažiť pochopiť ťa.“ Rukou si vošiel do vlasov. „Pravdou však je, že ťa vôbec nepoznám.“

Sam sa na neho dlho len pozerala. Chcela sa na neho hnevať. Zaslúžil si to. Správal sa k nej takmer neodpustiteľne. Čo na tom, že ma dobré úmysly. Tie by nemali nikoho ospravedlňovať v tom, že vyhodí z domu vlastnú dcéru. Hoci ju to mrzelo a rozčuľovalo, vedela, že to tak neostane navždy. Nikdy na to nezabudne. Bude to medzi nimi svietiť ako maják. Ešte veľmi dlho. Ako pripomienka toho, čoho všetkého je jej otec schopný, aby dosiahol svoje.

No na druhej strane vedela, že nebude schopná mu to každý deň vyčítať.

Napriek všetkému, čo sa medzi nimi stalo, ho milovala. Bol to jej otec. Čo síce nezaručovalo, že ho musí mať rada, ale u nej to takto fungovalo. Jej rodičia naozaj neboli dokonalý. Matka bola ešte stále na liečení. Otec jej dával divné ultimáta. Obaja ju vlastne vyhodili z domu. Pretože sa nazdávali, že to robia pre jej vlastné dobro.

Veľmi podivné východné metódy.

Musí im vysvetliť, že nie je v poriadku, aby sa k nej takto správali. Ale bude to robiť postupne. Lebo dôležité bolo len to, aby ostali súčasťou jej života. Príliš ich milovala na to, aby sa ich vzdala. Kvôli akémukoľvek prešľapu, ktorého sa kedy dopustia. Okrem toho, ani ona nemohla sľúbiť, že im nikdy neublíži.

Odkašlala si. Zrazu mala zovreté hrdlo. „Ale môžeš ma spoznať.“ S nádejou sa na ňu zadíval. „Minulosť patrí minulosti. Myslím, že by som na teba bola viac nahnevaná, keby som nemala kam ísť. Našťastie tu pre mňa bol Adam.“

„Za to mu musím ešte poďakovať,“ zamumlal jej otec.

Takmer nebadane prikývla. „Narobili sme veľa chýb. Možno sa jeden druhému podobáme viac, než som si pôvodne myslela. Naozaj neviem. Viem však, že si môj otec a ja budem oveľa šťastnejšia, keď budeš trvalo súčasťou môjho života.“ Zoširoka sa usmiala. „Snáď k sebe nájdeme cestu.“

Jej slová zneli akoby boli vystrihnuté z ulepenej americkej romantiky.

Len ona sama vedela, koľko sily a odhodlania ju to všetko stálo. Koľko sebazaprenia.

Otec vďačne prikývol a opatrne ju objal. „Bože, tak veľmi som sa o teba bál. Netušil som, kde si a či si v poriadku. Ale zo všetkého najviac som sa bál, že už nemám čas, aby som to všetko mohol urovnať. Bol som naozaj somár. Veľmi to ľutujem.“

Neodpovedala na to nič. Netušila, čo by mala povedať.

Jej život nebol jednoduchý a priamočiary. Nie vždy sa jej všetko darilo. No zrazu akoby jej z pliec spadlo obrovské závažie. Sčasti kvôli tomu, že už si nemusela robiť starosti kvôli Johnovi. Hlavným dôvodom však ostával jej otec a to, čo povedal. Nepotrebovala jeho ospravedlnenie. Nie, keď nemohol zaručiť, že jej už nikdy neublíži. Ale potrebovala jeho prítomnosť vo svojom živote.

Aj keď vyvádzal hlúposti. „Ale neviem, prečo si do toho zaťahoval Liz.“

„To nie je tak celkom moja vina. Nevedel som, že bude počúvať za dverami,“ priznal neochotne. „Odišiel som domov, aby som všetko vysvetlil Lucy. Keď sme s Jaredom odchádzali z domu, stihli sme jej povedať len toľko, že si v nebezpečenstve. Boli sme nervózni a vydesení. Liz si to musela všimnúť. Takže keď som sa vrátil domov a zavrel som sa s Lucy do pracovne, vedela, že sa dozvie to, čo by som jej normálne nepovedal.“

Sam zaúpela. „Tá mala potvorka.“

Od dverí k nim doľahol zvuk smiechu. Sam sa otočila tým smerom. Na prahu stála Liz netušila, ako dlho tam už stála a čo všetko počula. Ale podľa jej výrazu minimálne tú poslednú časť, ktorá sa týkala hlavne jej.

„Nejako si si zvykla načúvať za dverami,“ obvinila ju Sam, no v hlase mala príliš veľa láskavosti na to, aby sa to dalo považovať za nesúhlas.

Liz sa nesúhlasne mračila. „V tejto rodine by som sa in ak nič nedozvedela.“

„Poď sem, ty malý zvedavec,“ vyzvala ju Sam. Liz sa k nej takmer rozbehla.

Otec sa len tak-tak stihol uhnúť predtým, ako sa Liz doslova vrhla na Sam.

„Už ma nikdy takto nevystraš!“ vyzvala ju smrteľne vážne.

Potom ju však objala okolo krku a silno ju objímala. Sam cítila, ako jej sestrine zúfalé slzy stekajú po krku. Nič nepovedala. Aj Liz veľmi dlho mlčala. Aj dávno po tom, ako sa upokojila. Nevyžiadala si od Sam uistenie, že sa jej nikdy nič nestane. Ani jednej to neprekážalo. Pretože v ten moment bolo dôležité len to, že majú jedna druhú.

Spolu dokážu čeliť celému svetu.

Kapitola 44. ¦ Kapitola 46.

Možno to tak ešte stále nevyzerá, ale už sa pomaly blížime ku koncu. Hádam, že na nás čakajú maximálne dve kapitoly. Uvidím, ako to pôjde.

Kapitolu by som rada venovala Perle, Blacky, SunShines, Pioggii a kamik. Ďakujem za vašu podporu. Ani neviete, ako veľa to pre mňa znamená.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 45.: