OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 4.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 4.‚A ty sa pýtaš, kto som ja.'

Kapitola 4.

Keď sa Shade premenil len na nehmotný dym a poletoval priestorom, bol vďačný za bezvedomie ženy vo svojom náručí. Aspoň sa nebude musieť brániť voči jej búriacemu sa žalúdku. Toto nebol práve obvyklý spôsob prepravy, hoci pre neho bol prirodzenejší ako dýchanie, a ostatní na tú skúsenosť reagovali väčšinou dosť prehnane.

Len na základe neho sa dalo veľa vypovedať o tom, kým bol v skutočnosti. Ak chcel, mohol byť neviditeľný, ale niekedy schválne spôsobil, aby ho každý mohol zahliadnuť. Rád pripomínal ľuďom, že nie sú pánmi tvorstva a bez ohľadu na to, akú veľkú snahu vynaložili, nikdy ich skutočne nepozabíjajú. Pretože v sekunde, keď by sa im to podarilo, by zahynuli aj oni sami. Ale to by nikdy nepochopili, oveľa jednoduchšie sa im zabíjalo, keď nepoznali všetky detaily. A jeho druh nazývali netvormi. Ukazovať prstom na ostatných bolo jednoduchšie ako kúpiť si zrkadlo.

Nikým nespozorovaný plával priestorom a prechádzal cez všetko, čo mu vošlo do cesty. Stačili dve sekundy a bol by vo svojom príbytku, ale nechcel riskovať. Eric pokazil všetko, čo sa dalo a táto šanca bola poslednou iskierkou nádeje. Radšej nech vyzerá ako prestrašená ženská, všetko podstúpi, ak to bude znamenať lepší výsledok celej tejto misie.

Takže ak bude musieť prejsť celé mesto dookola, aby sa uistil, že ho nikto nesleduje, urobí to aj trikrát. Dokonca to prežije aj napriek deficitu času. Mal byť na inom mieste už v čase, keď sa vydal po tú krasotinku, ale posledné desaťročia bol sotva pánom svojho vlastného života. Frustrujúci pocit.

Keď sa konečne priblížil k svojmu domovu, škrípal zubami a v duchu vymýšľal najbrutálnejší spôsob, akým by mohol ukončiť Ericovu biednu existenciu. Čo tam po prísahách! Nikto predsa nepovedal, že musí prežiť spolu so všetkými končatinami. Jedna ruka mu snáď chýbať nebude a bez ucha sa dá tiež počuť...

Práve sa premenil späť do hmotnej podoby a ukladal svoju novú nájomníčku do vlastnej postele, keď mu po chrbte prebehol mráz. Zachmúril sa a bez obzretia sa vydal do temnejších útrob miesta, ktoré obýval.

V skutočnosti išlo o komplex jaskýň, ktorý ničím nepripomínal nejakú stredovekú temnicu, hoci sa tam tolerovali veľmi podobné praktiky. Rýchlo vykračoval a ignoroval skláňajúce sa hlavy. Tí vojaci si plnili len svoje povinnosti, ale skutočnú prezieravosť od nich čakať nemohol.

„Čo sa tu deje?“ zrúkol hneď pri vchode a kritickým okom si prehliadol ošarpanú miestnosť plnú roztrasených mladíkov. Boli to len figúrky, ktoré sa dali podľa možností výhodne rozmiestniť. Ale to len za predpokladu, že nestáli len tak na mieste a nevyzerali ako šialenci.

Veliteľ malého oddielu neschopákov podišiel bližšie. V očiach mal strach. Hlboko vnútri cítil, ako sa v ňom rozpína zadosťučinenie. „Stratili sme ďalšieho, pane.“

Zovrel pery. S kapucňou na hlave si mohol svoje osobné reakcie ponechať vo vlastníctve. „Koho?“

„Mladého Cravena. Práve sme sa rozdeľovali do skupín, aby sme ho mohli nájsť.“

Mierne potriasol hlavou. „Nepodnikajte žiadne pátracie akcie. Pokračujte vo výcviku.“

„Ale, pane...“

„Nechcem počuť ani slovo. Ak by bol ešte nažive, objavil by sa. Už preňho nemôžeme nič urobiť, len ho pomstiť. Ale na to musíte najskôr všetci dokončiť výscvik.“

„Ale toto je už šiesty vojak.“

„Ak nechcete byť siedmy, nebudete mi to pripomínať,“ vyštekol na neho a otočil sa na päte.

Tento rozhovor pre neho skončil. Títo malí pešiaci pre neho predstavovali výhodu, ale nie až takú veľkú, ako si nahovárali. Boli vzácni svojimi schopnosťami, ale vždy sa museli dať nahradiť. Niektorí jeho prístup neschvaľovali, ale ani jeden z nich nebol svedkom všetkých hrôz, ktoré čakali na druhej strane. Vďaka nemu ešte mali šancu vôbec sa začať brániť.

Keď prišiel až na miesto, ktoré nenávidel a zároveň sa mu nemohol vyhýbať, na chvíľu zastavil. Energia, ktorá odtiaľ sálala, ho zakaždým stála kúsok z jeho vlastnej podstaty. Predával sa za bezpečný spánok ostatných a nikto o tom ani len netušil. Nebol ten typ, ktorý by si potrpel na fanfáry, ale takisto mal rád jasno v prioritách. V posledných mesiacoch sa jeho osobné poslanie prepadávalo stále nižšie v rebríčku.

Odhodlanosť, s akou sa pustil do svojej úlohy, sa nevyrovnala nátlaku z druhej strany. Príliš dlho bol na všetko sám. Eric sa hral na tyrana a v súkromí na samaritána a so Celeste nikdy nemohol počítať. Takže on bol tým pomyselným štítom. A teraz ešte aj pestúnkou. Pokrútil nad tým hlavou. Neveštilo to nič dobré, ale potrebovali ju, tú malú slepú ženu. V podstate ju len využijú a odhodia. Výčitky sa odmietali dostaviť. Vyčerpanosť ho pomaly dobiehala.

Rýchlo skontroloval všetky nastavené bezpečnostné opatrenia, prebehol všetky zábrany. Neubránil sa pohľadu na ten nenávidený kus jeho vlastného mučenia. Bol k nemu pripútaný na úrovni, ktorej občas ani sám nerozumel. Niekoľkokrát sa to všetko pokúsil premeniť v prach. Ani na chvíľu pri tom nepomyslel na následky. Nezaujímal sa o okolitý svet. Len chcel ukončiť tú nikdy neutíchajúcu agóniu. Ale jeho vlastný osud sa mu veľmi rád vysmieval.

Sklonil hlavu a preniesol sa späť. Neplánoval sa zastavovať na mieste výcviku a opäť diskutovať o niečom, na čom nemohli nič zmeniť. Zmiznutia ich mali presvedčiť, aby pracovali ešte svedomitejšie, ale čo si to nahováral. Títo neschopáci by utiekli pri prvej možnej príležitosti. Bude musieť zvolať ostatných a vysvetliť im, že dezertérstvo im v boji príliš nepomôže. Hoci niekedy sa zachránia práve zbabelci. V ich realite by len zomreli trošku neskôr a bolestivejšie.

Na krátky okamih zaváhal na prahu. Možno sa mu naskytla posledná príležitosť pokúsiť sa toto bremeno hodiť na krk niekomu inému. Lenže nebol tu nikto, komu by to rúk vložil niečo také delikátne, na čom závisel život mnohých. Rukou si prešiel po tvári a s výdychom vkročil dnu.

Bleskovo preskúmal priestor a uvedomil si dve životunebezpečné skutočnosti. Zacítil útok na opačnej strane brány, ktorý len zhoršil bolesť žalúdka. A jeho nedobrovoľný hosť sa už nepokúšal prepadnúť do ríše snov.

Netušil, čo bolo viac znepokojivé.

„Tak si sa predsa zobudila.“ Snažil sa, aby to neznelo obviňujúco. Koniec-koncov ju skutočne potreboval a všetko záviselo na jej veľkodušnosti. Trik tkvel proste v tom, že ju nemohol prinútiť. Všetko záviselo na jej slobodnej vôli.

„Mňa to prekvapuje viac ako teba.“ Prebehla ho znepokojilo slepým pohľadom. Zabudol, aký nepríjemný to bol pocit. Pred ním ho nedokázal skryť ani temný plášť. „Tentokrát som si naozaj myslela, že ma niekto zabije.“

Narazil doňho štipľavý zápach jej zmätku. Nemohol sa rovnať jeho vlastnému rozpoloženiu. Nesprávala sa tak, ako očakával, ale to ho nemalo prekvapovať. Nič nebolo také, ako kedysi. Ani ona a jej druh. Ona bola navyše spolovice človek, to tiež niečo muselo zmeniť.

Ubezpečil sa, že prejavy jeho vnútra sú uzamknuté, ale v podstate to bola len zbytočná námaha. Predtým ju svojou bolesťou dostal na kolená, ale urobil to náročky. Sebaovládanie zdokonaľoval dlhé roky.

„Eric je skutočne desivý, ale ver mi, ak by niekto chcel, aby si bola mŕtva, už by si tu nebola.“ Nebolo to úplné klamstvo, nikto si skutočne neželal, aby sa jej niečo stalo. A to bez ohľadu na to, že všetci vedeli, k čomu toto všetko speje.

„Toto je nora nejakého trpaslíka?“ Zvedavo sa obzeral okolo seba. Koľko toho videla, to netušil. Unikal mu spôsob, akým fungoval zrak u jej druhu.

Zodvihol obočie. „Len sotva ma môžeš považovať za trpaslíka.“

Pokývala na znak toho, že ho počula, ale aj naďalej pokračovala v obzeraní. Mal chuť ju okríknuť, aby s tým prestala, ale ovládol sa. Miesto toho čo najpomalšie prešiel ku skrini. Svojimi vláčnymi pohybmi jej dával okato najavo, že ju nepovažuje za dostatočného súpera. Takže sa pohyboval pomaličky ako bežný smrteľník. Pri výbere šatstva ani nezaváhal. Len si prezliekol tričko a nohavice a kapucňu si nechal spustenú na pleciach. Ak by chcela, uvidí jeho tvár aj bez pomoci.

„Kto si?“

Zaškľabil sa. Tú otázku mal čakať. „Moje meno je Shade a to ostatné je nepodstatné.“ Neklamal, skutočne tomu veril. Pretože na svete sa nenašiel nikto, koho by zaujímalo, čo sa stalo s jeho rasou. Považovali ho za prízrak z príbehov. Malicherne si predstavoval, ako im to raz všetko otrieska o hlavu.

Odkašlala si a opäť sa zamerala len na neho. „A čo si?“

„Momentálne som tvoj spojenec.“ Nie, skutočne sa nehral na nechápavého, aby sa vyhol otázke.

Zodvihla na neho obočie. Všimla si to. „A aká si bytosť? Alebo je tvoja schopnosť extrémna nechápavosť?“

Zamručal. „Ja som rozumel tvojej otázke, ale nevidím dôvod, prečo na ňu odpovedať. Chceš vedieť kto som, ale nemáš ani potuchy o tom, kto si ty.“ Pri posledných slovách sa k nej otočil čelom. Či bola jeho zjavom prekvapená alebo nie, to si nechávala pre seba. V tejto vypätej situácii to dokázal aspoň povrchne oceniť.

„Ja som Ayana a to mi stačí vedieť.“

Tentoraz bol na rade on, aby zodvihol obočie. „Vskutku veľmi originálne.“

Zasmiala sa jeho sarkazmu, ale inak nereagovala. Na jeho vkus prejavovala až príliš veľa pokoja a málo strachu, ale to sa mohlo pokojne kedykoľvek zmeniť. A čo by si počal s hysterickou ženskou. Už takto mal dosť problémov. Cítil, ako ho ostatní hľadajú, ale nedopraje im tú slasť, že im to uľahčí. Mal aj dôležitejšiu prácu ako behať niekomu stále za zadkom a viesť ho za ručičku.

„Tak kto potom som? Keď o tom vieš tak veľa, iste mi o tom niečo porozprávaš.“

S takmer teatrálnym povzdychom sa posadil na stoličku. Tváril sa, akoby ho otravovalo rozprávať sa s ňou, no v skutočnosti to predstavovalo tú zriedkavú zmenu v jeho nikdy sa nemeniacom kolobehu dní. Ale aj tak to nedokázal naplno oceniť. Len sa zaprisahal, že Ericovi túto láskavosť musí oplatiť. Aj keby na to nemal dôvod, ale Shade našiel zvláštne zadosťučinenie v trestaní toho muža.

„Si súčasťou severskej mytológie,“ rozhodol sa jej napokon povedať. „V súčasnosti si pre mnohých len legendou a pre ľudí zlým snom. Napriek tomu, aké schopnosti máš.“

Dychtivo sa k nemu naklonila. Na chvíľu zabudla, že ho vôbec nepozná a mala by sa v jeho prítomnosť mať na pozore. Bola hladná po informáciách, potrebovala porozumieť tomu, kým bola. S tým jediným jej skutočne mohol pomôcť. Hoci nebol typ na rozprávanie príbehov.

„Čo ty vieš o mojich schopnostiach? Čo ak žiadne nemám a na tomto mieste som vďaka omylu?“

Pokrútil hlavou. Skutočne sa o to pokúsila. „Zaujímavý ťah, ale aj tak je zbytočný, o tebe a tvojom druhu viem viac ako ty sama. Skúmal som vás dlhé roky.“ Musel predsa poznať podstatu bytosti, ktorá jediná mohla ukončiť jednu ťažkú etapu v existencii magického sveta.

„Porozprávaj mi o tom,“ vyzvala ho neutrálne. Našla svoje sebaovládanie. Snažila sa pôsobiť pokojne, ale aj tak na neho útočila jej neistota a strach. Ocenil, že sa aspoň snažila zakryť ich. Nemohla predsa tušiť, že v jeho prítomnosti je to zbytočné.

„Si liečiteľka,“ začal pomaly a obšírne. Nebol Celeste alebo Eric, rozprávanie nepatrilo k jeho prednostiam. Mal radšej ticho a činy. Ale na to si bude musieť počkať. „A nie len tak hocijaká. Tvojím poslaním je zachraňovať a potrebuješ to k životu. Tvoja duša sa totiž živí bolesťou zranených. Pohlcuje ju. Ale ty si napol človek, takže ťa nadbytok utrpenia mučí a ničí a dokážeš pohltila len malú časť. Takisto potrebuješ ľudské jedlo, čo je jediný dôvod, prečo ešte žiješ.“

Videl, ako nad tým uvažuje. Doteraz jej nepovedal nič, čo by sama nezažila, ale stavil by vlastnú ruku, že nemala ani potuchy o tom, čo to všetko znamená. Zapátral v pamäti a snažil sa pripomenúť si, ako vyzeral a ako sa cítil, keď mu po rokoch beznádeje Eric vysvetlil, kým je. Doteraz ho za to nenávidel, za tú prehnanú informovanosť, na ktorej v tom čase závisel. Teraz to bol on, kto sršal potrebnými údajmi, ale netešilo ho to.

„Hovoríš to tak, akoby bol môj napol ľudský pôvod dôvodom k oslave.“

Uškrnul sa pri tóne, akým tie slová vypľula. „Veď aj je. V mnohých ohľadoch je to slabosť, ale nie vždy. Keby si bola čistokrvná, už by si nežila. Keďže po nás ľudia pátrajú a snažia sa nás zabiť, neliečila by si. Iste by si sa o to pokúsila. Aby si sa zachránila. A pritom by si len spáchala samovraždu. Pre čistokrvných je liečenie spôsob získania potravy. Ak ich duša nepohltí dostatok bolesti zranených, zomiera. Ty si, naopak, slabá, keď tej bolesti pohltíš príliš veľa.“

Rozhodila rukami, ale na tvári mala výraz, ktorý jasne hovoril o jej zaujatí. „To, čo mi tu práve teraz hovoríš, jasne vypovedá len o tvojej schopnosti nepozorne sledovať obeť.“

Pousmial sa. Áno, niečo v nej skutočne bolo. Možno jej stráženie nebude až také mučenie. „Až do dnešného dňa som o tvojej existencii ani netušil, nemal som dôvod prenasledovať ťa.“

„Tak mi daj viac ako len konštatáciu faktov a možno ti uverím.“ Och, áno, bola viac ako dychtivá dozvedieť sa všetko, čo jej mohol ponúknuť. Tak veľmi mu to uľahčovala. Stačilo len trošku sa snažiť a pokojne ju mohol presvedčiť, aby urobila čokoľvek, čo bude chcieť. Tým lepšie pre neho.

Mierne kývol hlavou na znak súhlasu. „Tvoj druh nazývajú Caoine. Stvorila vás bohyňa Brigid pred mnohými vekmi a ľudia vás takmer vyhubili. Si pravdepodobne posledný preživší.“

Do vzduchu sa vznieslo jej vzrušenie. Bola náchylná mu uveriť a za to bol vďačný. Hovoriť pravdu bolo skutočne vyčerpávajúce a nemal náladu všetko opakovať. Ale spolu so zvedavosťou sa v nej miešala aj pochybnosť. Ak by v nej nevzbudil podozrenie, čudoval by sa. Možno nevnímala jeho fyzický zjav, ale jeho slová boli sami o sebe dosť podozrivé.

„Prečo by si mi to všetko rozprával?“ spýtal sa, napriek tomu, že chcela poznať aj zvyšok toho, čo vedel.

Pretože od teba niečo potrebujem, pomyslel si, ale nahlas povedal: „Pretože si súčasťou magickej komunity a musíme držať spolu. Ostalo nás veľmi málo a tí, čo prežili, sa stiahli a žijú v pozostatkoch Curunie.“

Vedel, že ju celkom nepresvedčil, ale nemala na výber. V jeho prítomnosti sa necítila taká ohrozená ako s Ericom v jednej miestnosti. Bolo ironické, že jeho považovala za nebezpečného, hoci bol neškodný ako malý králik. On bol niekoľkonásobne horší, čo by jej potvrdili aj jeho niekdajší súperi. Škoda, že nikto z nich neprežil, aby jej ten príbeh mohol porozprávať.

„Prečo som tu? Ak ma Eric,“ jeho meno vypľula, „nechcel zabiť, mohla som pokojne ďalej žiť na tom istom mieste. Ale z nejakého dôvodu som skončila tu. Prečo? A čo odo mňa chcete?“ Nebola až taká hlúpa, ako vyzerala. Ale ani najväčšia múdrosť sveta ju neochráni pred tým, čo sa na ňu chystalo.

Ale nakoniec bol ušetrený odpovedania. Alebo skôr ďalšieho klamania. Pretože v tú chvíľu pocítil, ako sa nepokoj v jeho vnútri násobí. Útok sa zhoršilo a hrozilo, že tí neschopáci, čo to tam strážili, neprežijú dostatočne dlho na to, aby mu o tom stihli povedať. A k tomu všetkému sa ešte ozvalo klopanie a na prahu sa neobjavil nikto iný než veliteľ, ktorý ho predtým zdržiaval rečičkami o hľadaní nezvestného.

„Pane, máme problém.“

S otráveným výrazom sa postavil a nasadil si kapucňu. Nemal náladu škodoradostne si užívať jeho hrôzu pri pohľade na jeho výzor. „Človeče, to viem aj bez teba, že máme problém. Kde sú tvoji chránenci?“

Poznal jeho odpoveď ešte skôr, ako otvoril ústa. „Utiekli.“

„Postaraj sa o to, aby sa našli. Do jedného mi ich pochytáš a privedieš.“

„Netrestajte ich príliš prísne, pane. Je to ich prvý útok.“

Shade pokrútil hlavou a vykročil. „Prvý alebo posledný, nie je v tom rozdiel. Ale ak utekajú z boja ešte predtým, než vôbec začal, sú mi rovnako na nič ako mŕtvoly. A to musia pochopiť.“ Pokynul hlavou a veliteľ radšej odišiel. Bol večne nespokojný, uhundraný a mal sklony k melodráme, ale bol to jeden z najlepších učiteľov. Takže ho skutočne musel znášať, hoci najradšej by ho napichol na ražeň a opiekol.

„Vyskytli sa isté komplikácie, ktoré musím vyriešiť. Ostaň tu a urob si pohodlie. Ale za žiadnych okolností nevychádzaj von. Mohla by si sa zraniť.“ Nepočkal ani na jej súhlas, pretože mal tušenie, že bez ohľadu na jej prísažné slová by ich aj tak nedodržala. To dievča bolo až príliš zvedavé.

Napriek tomu v nej bolo niečo fascinujúce. Nemal v pláne to bližšie skúmať, vzhľadom na to, k čomu táto ich malá známosť smerovala. Ale nedokázal si pomôcť. Po veľmi dlhom čase predstavovala to jediné, čo ho dokázalo zaujať na dlhšie ako pár sekúnd. A aj to sa čoskoro zmení v ničotu. Eric mal ešte stále spôsoby, ako ho dokázal mučiť a jeho premenlivý osud spolu so šťastím ho veľmi radi podporili. Ak bude mať zlý deň, možno sa nevráti...

Nie, až také veľké šťastie v živote vážne nemal.

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.


Zatiaľ si príbeh nezískal veľa fanúšikov, ale dúfam, že sa tým niekoľkým vývoj udalostí zatiaľ pozdáva...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 4.:

4. Blacky
01.06.2015 [22:42]

Ja som stále tu, sľubujem, ale mám tu matku až do môjho pôrodu a k PC sa nedostanem cez deň a večer zasa ona spí jak slepica už o deviatej a nechcem ju rušiť.

Takže si nemysli, že keď nekomentujem tak som zanevrela, lebo to tak nie je.

Príbeh sa pekne rozbieha a máme tam dosť záhad. Tešim sa na ďalšiu aj keď neviem, kedy sa mi sem podarí zasa dostať.


3. Trisha přispěvatel
31.05.2015 [20:49]

TrishaNiet za čo Lili, vieš, že sa rada vyjadrím a viem aj, aké je to blbé, keď človek niečo píše a každý to má u prdele a nepovie ani posraté: Fajn alebo Toto nie.
A je mi jasné, že toto zďaleka nie je koniec, nakoľko tvoje kapitolky sa vyznačujú tým, že na každom konci som ešte zmätenejšia ako predtým. Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
31.05.2015 [17:13]

LiliDarknightTrish, toto je len začiatok a ver mi, nie je to ani desatina toho, čo všetko sa ešte len budete musieť dozvedieť. Emoticon A ďakujem za komentár. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
31.05.2015 [14:36]

TrishaMne sa to zda zaujimave ale co ma skutocne muci jevsetko.je nejasne... hoci sme aa konecne dozvedeli nieco viac o nej. Ale tak uz som .si na to pri tebe zbykla .... Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!